Babie leto sa stretlo s legendou, ktorá nikdy nemešká

  • December 7th at 2:26am
s prostredím, podmienkami práce, vyskúšam, či fotoaparáty fungujú.“ A hoci stretnutie s predstaviteľmi OZ Babie leto Igorom Kucejom a Martinom Maruškom nebolo pracovné pre Robi báčiho, ako ho každý volá, teda nemusel fotografovať, predsa prišiel so svojou fotoreportérskou brašnou. Tú má so sebou stále a všade. Čo ak…

Nik by mu nehádal jeho skutočný vek – 22. júla bude mať totiž priam neuveriteľných 85 rokov! Fyzicky i duševne sa cíti na menej, a tak ho aj každý vníma: tí jeho známi a priatelia, ktorí sa s ním často stretávajú i ľudia, ktorí ho zočili po prvý raz. Jeho fotografie, medzi ktorými sú aj vskutku unikátne, sa objavili v mnohých printových médiách na Slovensku i v bývalom Československu. „Poslaním nášho občianskeho združenia Babie leto je, aby sme vyhľadali a zviditeľnili tých významných ľudí, ktorí vo svojom živote veľa dokázali. Aby sa na nich nezabudlo, aby ich poznali aj ďalšie generácie,“ vyzdvihol poslanie Babieho leta jeho zakladateľ Igor Kucej počas stretnutia s Róbertom Berenhautom.

Kto je Róbert Berenhaut

Fotoreportérska legenda. Narodil sa 22. júla v Bratislave-Petržalke. Hrdo sa však hlási ku Košiciam, kde žije. Po absolvovaní štyroch tried gymnázia, jedného ročníka obchodnej akadémie a absolvovaní vojenskej služby ho zamestnali v košickom obchode s textilom. Vtedy začal hrávať basketbal. Rovnakou láskou ako šport je preňho aj fotografovanie. Stal sa fotoreportérom Východoslovenských novín, ale fotografoval všetko od politiky po šport. Spolupracoval aj s Pravdou a Štartom. S manželkou Gabrielou, bývalou gymnastkou, majú dcéru, dve vnúčatá a dve pravnúčatá. Stále aktívne fotografuje najmä šport a ešte stále prispieva do košických médií. Je nositeľ viacerých vyznamenaní.

Autor: Klára Grosmannová

Biľaka sa fotoaparáty asi zľakli, ale Brežneva odfotografovali

Zhovárame sa s fotoreportérom Róbertom Berenhautom (85)

Kde archivujete všetko to bohatstvo, ktoré ste za desaťročia nafotografovali?

Kým som pracoval v denníkoch Východoslovenské noviny a Košický korzár, mal som, pochopiteľne, filmy aj fotografie archivované v redakcii, teraz ich mám doma, zaberajú celú skriňu. Je to zhruba 30-tisíc políčok, z Medzinárodného maratónu mieru mám niekoľko tisíc záberov. V ďalšej skrini – vitríne – mám zbierku približne 60 fotoaparátov. Prvý som si kúpil za svoj mesačný plat. A počas všetkých tých desaťročí, čo som fotografoval, som mal iba 5 či 6 fotoaparátov.

Pamätáte sa na prvú fotografiu, ktorú ste mali uverejnenú v tlači?

Pamätám sa, bolo to v Priekopníku, požiadal ma o ňu tamojší redaktor, fotografoval som totiž šport, najmä basketbal, na tréningoch i zápasoch. Vo Východoslovenských novinách, kde ma potom zamestnali, som mal širší fotografický športový záber. Fotografoval som však už aj predtým, na vojenčine…

fotografia

Fíha, to sa dalo v hlbokom socializme päťdesiatych rokov?

Nuž, kúpil som fotoaparát za dva litre rumu. Bolo to v období, keď zomrel Stalin a Gottwald a my sme 14 dní v uniformách čakali, kedy nás už tí kapitalisti napadnú. Nenapadli… Samozrejme, že fotografovanie bolo zakázané, ale ja som vytrvalo dva roky fotil. A veliteľ sa ma po skončení vojenčiny spýtal: „Vedel som celý čas, že si mal foťák a fotil si. Kde si ho však mal ukrytý? Veď slamníky sme pravidelne prehľadávali!“ Hrdo som mu odpovedal: „Nad hlavami postelí v ešuse. Akurát sa doň zmestil.“

Redakcie, v ktorých ste pôsobili, vyžadovali od vás fotografie z rôznych podujatí, nielen športových. Zrejme to bolo náročné na čas.

Bolo, veď denne, aj cez víkendy a sviatky, sa vždy niečo dialo, ja som putoval z podujatia na podujatie. 365 dní v roku. Fotil som všetko okrem divadla, aj cirkus. Horko-ťažko som si vybavil tri dni voľna, keď som sa ženil.

Pracovali ste stále s dvoma fotoaparátmi, dobrá poistka, keby sa s jedným niečo stalo. A stalo sa?

Všade prídem v predstihu a vždy si najprv oba aparáty vyskúšam. Dôležité to bolo v ére klasickej fotografie na film. Raz som išiel s východoslovenskou delegáciou na prijatie k ministrovi vnútra do Bratislavy. Všetko som vopred vyskúšal. A predsa sa mi podarilo vyfotografovať podávanie rúk až v poslednom momente. Foťák – jeden aj druhý – sa zasekol. Nikdy nebola záruka dobrých fotografií. Vonku mohlo zapríčiniť nekvalitu počasie, v interiéri chybný alebo osvetlený film či zaseknutý fotoparát.

A nastala niekedy skutočná galiba?

Veru nastala. Na spoločensko-kultúrnom stretnutí zamestnancov Východoslovenských novín a Zakarpatskej Pravdy v Čiernej nad Tisou: z niekoľkých filmov z jedného fotoaparátu len biele pásy, z náhradného zopár záberov, jediný použiteľný. Ten som ponúkol redakcii, viac ani nechceli pre nedostatok miesta. Druhá galiba sa stala v Bratislave, kde som bol s východoslovenskou delegáciou, ktorá gratulovala Vasilovi Biľakovi k 65. narodeninám. Skúšobné cvakačky dopadli dobre, ale pred Biľakom sa asi aparáty zľakli. Nič! Ani jeden, ani druhý foťák. Rýchle som vymenil oba blesky a podarilo sa, vo chvíli, keď si stískali ruky tí najdôležitejší: Biľak s vedúcim východoslovenskej delegácie.

Éra digitálnej fotografie vás zrejme odbremenila od stresu, čo ak snímka nevyjde.

Áno, už zhruba 6-7 rokov fotografujem digitálnym aparátom. Ihneď vidím, čo som cvakol, je to úžasné. Nemusím mať obavy, či z dvoch-troch filmov bude čosi súce. Ak sa záber nevydaril, spravím druhý.

Vaša najslávnejšia fotografia z roku 1968, z Čiernej nad Tisou, obletela svet.

Zákaz bol nielen fotografovať, ale aj písať o tejto dejinnej udalosti, keď sa stretol Brežnev s našou straníckou a štátnou delegáciou na čele s Dubčekom, Svobodom, Černíkom a Smrkovským v Čiernej nad Tisou. Správu a fotografiu mala urobiť len štátna tlačová kancelária. Ja som sa však s kolegom vybral na miesto činu. Potajomky som vytiahol foťák z odstaveného auta, ukryl som ho pod oblečenie a rôznymi okľukami sme sa dostali na železničnú stanicu. Všade kontroly, stráže, dostali sme sa však na záchod, postavil som sa na vedro, na zavretú záchodovú misu, aby som lepšie videl a „cvakol“ som štyri zábery delegácií, ktoré vonku prechádzali do budovy naproti stanice. Fotografie prebrala spravodajská agentúra ČTK, od nej všetky svetové agentúry. Uverejnila ich tlač nielen u nás, ale na celom svete. Kuriózne je, že dva dni som neprišiel do roboty, bál som sa, že ma vyhodia, pretože som porušil zákaz fotografovania. Taký pokyn totiž z najvyšších straníckych miest ľahko mohol prísť.

Vieme, že ste oveľa radšej fotografovali vždy šport. Až doteraz vás vídavame na futbale, hádzanej, basketbale, hokeji, vodnom póle, tenise. Vašou najväčšou športovou láskou je však košický Medzinárodný maratón mieru.

Mám pravdepodobne najkomplexnejšiu fotodokumentáciu tohto športového podujatia. Začal som v roku 1952. Nechýba mi ani fotografia Abebeho Bikilu, olympijského víťaza z Ríma 1960. Prvé filmy sa mi síce stratili, ale archivovaných mám 56 ročníkov a už sa teším na ten môj 57. v októbri. Podobne mám fotodokumentáciu zhruba polstoročia košického futbalu a v archíve nechýba ani tenis. Často pýtajú odo mňa zábery aj spred 50 rokov – do médií aj kníh. Žiaľ, finančné ocenenie je iba 3-4 eurá za fotku.

Dostali ste sa aj do sveta na významné športové podujatia?

Do viacerých krajín som cestoval najmä s košickým klubovým futbalom. Vzali ma, lebo aj pre nich to bolo významné, dostali kompletnú fotodokumentáciu. Ako turista, teda bez akreditácie, som sa cestoval v roku 1972 na mníchovskú olympiádu. Požičanou akreditačnou visačkou som sa dostal aj do olympijskej dediny a odfotografoval som našich športovcov. Večer sa filmy poslali autom do Bratislavy, vyvolali ich v komunálnych službách a v novinách sa objavili moje fotky z olympijských hier.

Autor: Klára Grosmannová