- April 20th at 12:04am
Tonko, ako všetci Antona Frola nazývajú, je stále vo vynikajúcej fyzickej kondícii, výťah je preňho nepotrebný, chodí po schodoch, akurát v bývalom bydlisku viac fyzicky pracoval. No a musím si urobiť aj poriadok medzi športovými cennosťami – dresmi, medailami, plaketami, oceneniami, plagátmi. Je toho veľa, hotové múzeum,“ dodáva A. Frolo.
Kto je Anton Frolo?
Športová legenda 2013 – hádzanár Anton Frolo sa narodil 20. apríla 1934 v Ružomberku. Hral za Tatran Prešov, Duklu Praha (v roku 1957 víťaz I. ročníka EPM a majster Československa) a VSŽ Košice na poste pivota. Bol dlhoročný reprezentant ČSSR, majster sveta 1967, strieborný na MS 1958 a 1961, bronzový na MS 1964. Člen Klubu ligových kanonierov. Najlepší hádzanár Slovenska 20. storočia. V roku 2011 bol uvedený do Siene slávy slovenskej hádzanej. Je ženatý, žije v Košiciach.
Autor: Klára Grosmannová
Vážne zranenia aj zlomeniny sa mu vyhýbali
Zhovárali sme sa so športovou legendou, najúspešnejším slovenským hádzanárom 20. storočia Antonom Frolom
“Za titul majstra sveta z roku 1967 som dostal dva a pol tisíca korún. A prísľub, že keď pôjdem do penzie, automaticky mi ju zvýšia. Stále vyzerám poštára a – nič…”
Hoci ste ružomberský rodák, vaša športová kariéra sa rozvíjala na východe Slovenska v Michalovciach, Prešove a Košiciach.
Učarovala mi hádzaná. Najprv ma k nej viedli Saleziáni, neskôr som si ju obľúbil ešte viac na gymnáziu v Michalovciach. Stal som sa členom krajského družstva, ktoré zvíťazilo v celoslovenskom kole Športových hier mládeže. V roku 1953 som už obliekal ligový dres Tatrana Prešov, potom som absolvoval povinné dva roky vojenčiny v pražskej Dukle, od roku 1957 do roku 1968 som opäť hral za Prešov.
To je skromný výpočet, zabudli ste dodať, že počas vojenčiny sa váš klub spolu s vami stal dvojnásobným majstrom Československa a triumfoval vo vtedajšom Európskom pohári majstrov (dnešná Liga majstrov) v roku 1957.
Úspechy klubu či moje osobné v ňom neprišli automaticky. Dôsledne som šliapal za svojím cieľom. Všetci vraveli, že mám ohromnú silu a obratnosť. Vyplývalo to z toho, že som vždy trénoval viac ako bolo treba a koketoval som so športovou gymnastikou. Na hrazde, kruhoch či ostatných gymnastických náradiach som nadobudol šikovnosť a obratnosť. Len čo som sa ráno zobudil, hneď som si každý deň stanovil vlastné „tréningové nadstavby“ a dodržiaval som ich.
Disponovali ste mimoriadnou kondíciou, neraz ste odohrali celý zápas bez striedania, čo je dnes takmer neuveriteľné… Ozaj, aké zranenia ste mali?
Ako pivotmana ma tréner nasadzoval na osobné bránenie. Ten, koho som bránil, si už veľmi nezahral! Nikdy som sa vážne nezranil. A mlátili ma veru, aj podkopli, keď som sa v plnej rýchlosti rútil na bránku. Vedel som padať, prekotúľať sa a ihneď vstať. To z tej mojej gymnastiky. Skutočne si nepamätám žiadnu zlomeninu. Ani zdeformovaný prst na pravej ruke, na ktorý mi skočili počas basketbalu, nebol zlomený. Vo finále EPM, keď sme s Duklou Praha v roku 1956 zdolali švédske Örebrö 21:13, som dohrával zápas s natrhnutým lýtkom. A nedávno, keď som sa šmykol na streche víkendového domčeka, kde som čosi opravoval a spadol z nej, jediné, čo sa mi prihodilo, bola rozseknutá koža na nose. Nič viac. Vstal som a oprášil sa…
Svedomitý tréning a nesporný talent vás doviedol do reprezentačného tímu a zožali ste s ním priam neuveriteľné úspechy na štyroch majstrovstvách sveta, odniesli ste si medaily zo všetkých štyroch. S touto výnimočnou bilanciou patríte medzi najúspešnejších hádzanárov na svete.
Československo som reprezentoval na štyroch majstrovstvách sveta, z Magdeburgu 1958 aj z Dortmundu 1961 som si doviezol strieborné medaily, doma v Československu 1964 sme získali bronz a vo Švédsku 1967 konečne vytúžené zlato. Bol som najstarší hráč tímu. Mal som 32 rokov. Odtiaľ mám tie najkrajšie spomienky a to som pre akési nedorozumenie do švédskeho Västerasu ani nechcel ísť! Za titul z roku 1967 som získal dva a pol tisíca korún. A prísľub, že keď pôjdem do penzie, automaticky mi ju zvýšia. Stále vyzerám poštára a – nič.
Vo finále MS vo Västerase zvíťazilo Československo nad Dánskom 14:11. Bolo to 21. januára 1967. Spomínate si na ten zápas?
Samozrejme, bol to môj posledný najvýznamnejší reprezentačný zápas, strelil som tri góly, všetky ľavačkou. Pritom som bol pravák. Brankára som tým zmiatol. Lúčil som sa vo víťaznom finále. Po ročnej pauze ma vzali za odmenu na zájazd na Island, kde som ešte raz nastúpil v slávnom tíme.
Obojručný strelec. To je dosť neobvyklé a dozaista nevyhovujúce pre súpera. A ešte k tomu tá sila, ktorou ste disponovali!
Vlastne som túto obojručnú taktiku vymyslel ja sám, dovtedy som sa s tým nestretol. Streľbu som trénoval s naším brankárom Jiřím Víchom. Vyžadoval takéto silné a nečakané strely. Zahnal som sa pravačkou, vo výskoku si loptu prehodil do ľavej a vystrelil som. Veľmi často skončila lopta v bránke. Aj v dánskej na majstrovstvách sveta.
Prečo ste si zvolili vlastne hádzanú a nie futbal či hokej ako väčšina vašich rovesníkov? Veď nebola ani natoľko populárna.
Rozmýšľal som o takej športovej aktivite, kde by som k sile, vytrvalosti a húževnatosti mohol priradiť aj obratnosť získanú gymnastikou. Hádzaná jednoznačne zvíťazila.
Po zisku zlatej medaily na MS ste pôsobili v tíme VSŽ Košice ako hráč, hrajúci tréner do 29. júna 1973, neskôr tréner. Pod vaším vedením v roku 1979 a 1981 získal titul majstra ČSSR. A potom?
Stále som zostával spriahnutý s hádzanou. Od roku 1981 do roku 2000 som vykonával popri povolaní stredoškolského profesora aj funkciu trénera mládeže vo VSŽ Košice. Od roku 2000 som pôsobil na ZŠ na Bernolákovej ulici v Košiciach v útvare športovo talentovanej mládeže. Aj teraz ešte dokážem predviesť niektoré hádzanárske finesy.
V roku 2000 vás vyhlásili za najúspešnejšieho slovenského hádzanára 20. storočia. O trinásť rokov neskôr vás zaradili medzi slovenské športové legendy. Ako trávite dni? Máte nejaké neobyčajné želanie?
Lepšie sa cítim na vidieku, v obci Svätá Mária, kde máme zdedený domček. Tam sa venujem domácim prácam: rúbaniu dreva, murovaniu, záhrade… „Pomáha“ mi pes Rexo. Tam je príjemnejšie ako v košickom paneláku, z tretieho poschodia však „premávam“ zásadne peši, nie výťahom. Nuž a neskromne by ma potešilo, keby mi terajšie zdravie slúžilo aspoň do stovky, teda najmenej ešte devätnásť rokov.
Zhovárala sa: Klára Grosmannová
