- April 17th at 12:29am
„Toto nie je dobre zalomené,“ zobral do rúk Miloš Bobocký pred rokmi náhľad nejakého dokumentu, „treba to urobiť inak.“ Okamžite začul oponentúru: „To sa inak nedá, šéfe!“ A zamieril medzi grafikov. „Ja vám to ukážem, ako sa to dá inak,“ už-už sadal na stoličku jedného z nich. „Nie netreba, urobíme to inak, iste sa to dá.“ Odvtedy neexistovalo NEDÁ SA INAK.
Predseda správnej rady OZ Babie leto Igor Kucej počas stretnutia s Milošom Bobockým podčiarkol: „Práve na takých ľudí, ktorí dávnejšie i počas celého života niečo dokázali, nesmieme zabúdať. Naše Babie leto ponúka pomoc významným ľuďom, ak ju potrebujú, usiluje sa aj zviditeľniť ich, aby nepadli do zabudnutia.“ Miloš Bobocký si rovnako váži všetky ocenenia, rady a medaily, ktoré dostal – Rad SNP II. stupňa, vojnový kríž, Cenu richtára Jakuba či uvedenie do Siene slávy slovenského basketbalu. Sú ich desiatky. „Ja som mal šport vždy rád a nikdy som v ňom nehľadal peniaze,“ dodal M. Bobocký.
Kto je Ing. Miloš Bobocký?
Narodil sa 20. januára 1922 v Bratislave. Bol aktívny účastník SNP, padol do zajatia, uväznili ho. V roku 1947 získal titul inžiniera na Vysokej škole obchodnej. V tímoch Yukon Ymca, Winetou Ymca, ŠK Bratislava a Sokol Bratislava hral súťažne basketbal od roku 1938 do roku 1953. Československo reprezentoval na dvoch ME: v Ženeve 1946, kde získal zlatú medailu a v Prahe (1947) striebro. Má dve dcéry, Janu (nar. 1948) a Ivetu (1950) z prvého manželstva a z druhého manželstva nevlastného syna Martina (1968), 3 vnukov a tri vnučky. Žije v Bratislave.
Autor: Klára Grosmannová
Mušketier s titulom basketbalového majstra Európy
Zhovárali sme sa 93-ročným Milošom Bobockým o Povstaní, športe a vzťahu k práci
Nedávno ste sa vrátili z liečenia, pomohlo vám? Predchádzali mu totiž niekoľkomesačné zdravotné problémy pohybového ústrojenstva.
Nie ja som bol na liečení, ale manželka! Sprevádzal som ju, aby som nezostal sám doma. Do deväťdesiatky som bol v podstate zdravý človek. Vlastne som takmer nikdy nebol chorý. Terajšie zdravotné problémy sú následkom aktívneho športu z mladosti. Mal som dva vážne úrazy z čias Povstania mi uviazli v nohe črepiny a v roku 1945 som pri basketbale utrpel ťažkú zlomeninu nohy. Bolo to v zápase ŠK Bratislava proti vojakom americkej armády. Jeden americký hráč mi skočil na nohu a tá rupla. Následky oboch úrazov sa objavili až na prahu deväťdesiatky. Keď som vystúpil z vlaku v Tatrách, zrazu som ďalej nemohol… Ani krok. Lekári s údivom zistili, že to tie črepiny z Povstania mi spôsobili problémy. V nervovom kanáli chrbtice našli až 70 percent úlomkov. Predpoveď bola strašná: zostanem na vozíku. Ja som sa však pustil do rehabilitácie veľmi dôkladne, ešte aj doma som niekoľkokrát denne zdolával peši 88 schodov.
Odvtedy uplynuli tri roky a vy ste sa opäť objavili na basketbalových zápasoch bratislavského Interu. Až do začiatku tohto roka.
Praskla mi cieva v pravom stehne. Opäť následok športu z mladosti. Následne mi opuchlo koleno, nevedel som urobiť ani krok. Ale dostal som sa i z toho, dve barly som vymenil za jednu palicu. A zasa chodím, nepodľahol som zdravotným ťažkostiam ani v 93 rokoch.
Viackrát ste spomenuli basketbal, vás zdobia nevšedné tituly: zlatá medaila z majstrovstiev Európy v Ženeve 1946 a striebro z európskeho šampionátu o rok neskôr v Prahe. Dlhá bola cesta k týmto úspechom?
V detstve a mladosti má lákali rôzne športy: futbal, volejbal, behy, vodáctvo či tenis. Bývali sme v Bratislave za Ymcou. Správcom tohto združenia, ktoré organizovalo športové aktivity, bol básnik Andrej Plávka. Ten mi pomohol dostať sa do basketbalového tábora. A tento šport som už neopustil. Tam som sa stretol so skutočnou basketbalovou loptou, dovtedy sme hádzali do koša každú loptu, aj futbalovú. V zápasoch som hrával na poste centra a naučil som sa hádzať loptu do koša jednou rukou z výskoku. Mal som správnu výšku 187 – 188 centimetrov. Na reálnej škole sme sa horko-ťažko pozbierali piati hráči basketbalu, ale stali sme sa majstrami v súťaži stredných škôl. V drese ŠK Bratislava sme na jeseň 1945 v Prahe vysoko – o dvadsať bodov – zdolali miestny Uncas. Vtedy si ma všimli československí basketbaloví funkcionári. Nominovali ma spolu s tromi ďalšími Slovákmi Gustávom Herrmannom, Jánom Hluchým a Jozefom Křepelom do čs. reprezentácie – na ME do Ženevy.
Ozaj, kto vás nazval štyrmi mušketiermi a prečo?
Neviem presne, kto, asi novinári a prischlo nám to. Preto, že len my štyria sme sa zo Slovenska dostali do reprezentácie. Gusto Herrmann bol náš dokumentarista. Robil všetky výstrižky z novín. Volali sme ho kapitán. Nie vďaka basketbalu. Vypomáhal na dunajskej lodi, preto sme mu dali takú prezývku. Napokon však vyštudoval a venoval sa trénerstvu. Aj z Džoniho Hluchého sa stal veľmi úspešný tréner, Epe Křepe (tak sme volali Josefa Křepelu) si vybral dráhu športového novinára.
Československo sa odvtedy nestalo v basketbale majstrom Európy. Vy ste posledný žijúci mušketier spomedzi štyroch Slovákov. Spomeniete si občas na tie chvíle spred takmer 70 rokov?
Často a veľmi jasne. V tlači sa objavilo, že som exceloval proti Belgicku, Maďarsku i Švajčiarsku na ME v Ženeve 1946. Tréner ma orientoval výlučne na obranu, ako hravý pozičný hráč by som mal viac radosti z toho, keby som mohol viac strieľať. Finále s Talianskom (34:32) však „vybavil“ aj Křepela, dal 13 bodov a stali sme sa majstrami Európy.
Poznáte aj bilanciu, ktorá sa viaže k vášmu menu?
To si veru nepamätám.
Štatistiky dokumentujú, že v 11 stretnutiach za Československo (1946 a 1947) ste dali celkovo 23 bodov. V Ženeve v 4 zápasoch 18 bodov a stali ste sa 3. najúspešnešnejším strelcom Československa, v Prahe ste kôš súpera v jednom zápase zaťažili 5 bodmi.
V tých časoch sa zápasy končili oveľa nižším skóre ako v súčasnosti. Umožňovali to pravidlá basketbalu, čas na útok nebol ohraničený. Vtedy sme boli amatérski hráči bez náležitého zázemia, veď problém bolo zohnať dresy či basketbalovú obuv! Družstvo malo len jedinú loptu. Do Ženevy na ME sme cestovali vlakom skoro tri dni. Na cestu sme sa poskladali. Za zisk zlatej medaily sme nedostali žiadnu odmenu. A predsa sa rád ponorím do spomienok.
Napriek tomu, že sa vám nesplnil olympijský sen, vaše športové tituly vám už nikdy nikto nevezme.
Moja basketbalová športová kariéra sa prakticky skončila ziskom striebra na ME v Prahe. Tešil som sa na londýnsku olympiádu v roku 1948, nenominovali ma však na ňu. To sa už v Československu zmenili pomery, bol som nežiaduci.
Ako je to možné, veď ste sa zapojili aktívne do SNP?
Všetko je možné, vyčítali mi orientáciu na Západ. Po maturite počas 2. svetovej vojny som začal študovať na Vysokej škole obchodnej, chcel som si však privyrábať na štúdiá a pomôcť rodine. Odporučili ma ako brigádnika do firmy Baťa export. Tam ma kontaktoval zamestnanec firmy Jozef Špáta. Stal som sa členom spravodajskej skupiny Hela, prostredníctvom ktorej sme posielali informácie do zahraničia. Spolupracoval som aj so styčným dôstojníkom československého ministerstva národnej obrany a styčným dôstojníkom pre Londýn Jaroslavom Krátkym, ktorý ma poveroval rôznymi odbojovými úlohami. Na jar 1944 som prerušil štúdium a odišiel do Banskej Bystrice, do ilegality. V tom čase som bol spolu s odbojárom Ernestom Gajdošom spojkou a šifrantom ilegálnej vysielačky Otto, cez ňu sme do Londýna posielali informácie o prípravách Povstania. Po jeho vypuknutí som bol spojka a šifrant pre potreby Slovenskej národnej rady. Pred pádom Banskej Bystrice som sprevádzal generálov Viesta a Goliana počas ich ústupu do hôr. Vybral som sa tam „naľahko“, bez jedla. A živo si pamätám, ako mi generál Golian nakrájal na pníku slaninku. Zajalo ma však nemecké komando, po necelom mesiaci ma z väzenia prepustili. Po návrate do Bratislavy som sa znovu zapojil do ilegálnej činnosti.
Po vojne ste ukončili štúdium na vysokej škole obchodnej. Kde ste sa zamestnali?
Najprv vo firme odbojára a spolupracovníka Gajdoša, ten sa však dal na dráhu politika. Keď komunisti v v roku 1948 zlikvidovali všetko, čo sa im zdalo kapitalistické, zamestnal som sa v tlačiarni Andrej, neskôr v Pravde. Tam som začínal od piky: ako referent vo výrobnom oddelení. Keďže som mal priateľské kontakty s typografmi a táto práca ma zaujala, vyučil som sa aj za sadzača. Stále sa však vlieklo so mnou, že som bol styčný dôstojník s Londýnom a nie s Moskvou. Stal som sa vedúcim výrobno-dispečerského odboru, postupne ekonomickým, výrobným a technickým námestníkom tlačiarne, napokon riaditeľom závodu. Vybudoval som tlačiarenský kombinát, jediní a prví v Európe sme začali používať ofsetovú tlač v roku 1976. Zaviedli sme aj ďalšie moderné technológie… Žil som robotou 16 hodín denne.
Čím ste prácu kompenzovali? Rekreačným športom?
Na nič ostatné som veľa času nemal. Trpela tým rodina, najmä dve dcéry. Rozviedol som sa, ale aj terajšia manželka Júlia mi neraz pripomína, že som veľmi veľa pracoval, ale aj veľa dosiahol – v športe aj v zamestnaní. Až do osemdesiatky som každé sobotňajšie popoludnie hrával s kamarátmi vodákmi futbal v Petržalke. V sobotu pre mňa neexistovala žiadna služobná cesta. Raz som sa tam „vypýtal“ pod nejakou zámienkou aj z nemocnice.
Zhovárala sa: Klára Grosmannová
Foto: Zuzana Čelková
