Náhradná životná výzva: rodina a angličtina

  • March 28th at 9:12pm
evníma. Vždy, keď si za tých dlhých 21 rokov zapla televízor, aby si pozrela a vypočula správy, v mysli sa jej síce vynorilo: prečo tam ja nemôžem byť? Vyrovnala sa však s tým, rehabilitácia po nežnej revolúcii a opätovný vstup medzi kolegov v televízii bol pre ňu obrovským zadosťučinením. A podržala ju aj rodina.

fotografia

Naše občianske združenie Babie leto vyhľadáva významné osobnosti a chce si uctiť ľudí, aby na ich počiny z minulosti nezabudla najmä mladá generácia. Ak treba, ponúkne aj pomoc,“ takto sa prihovoril zakladateľ a predseda Správnej rady Občianskeho združenia Babie leto Igor Kucej bývalej televíznej hlásateľke Dane Herrmannovej. Za nesúhlas s okupáciou v roku 1968 pykala tým, že nemohla pracovať „na očiach verejnosti“ v televízii. Našla si náhradnú životnú výzvu: rodinu a angličtinu. Zdokonalila sa v nej natoľko, že učila a prekladala z tohto jazyka. Je stále oduševnená šoférka. Aj pohyb, šport, hoci vo forme rehabilitačných cvičení s cvičiteľkou, ju udržiavajú v neobyčajne dobrej kondícii. Uvážte, veď už opäť takmer dve desaťročia nie je na obrazovke a manželská dvojica, ktorá kráčala oproti nej na ulici naraz polohlasne utrúsila: „Aha, Herrmannová!“ Spoznali ju.

Kto je Dagmar (Dana) Herrmannová

Dagmar (Dana) Herrmannová (rodným menom Rybárová) sa narodila 26. júna 1931 v Bratislave. Po absolvovaní gymnázia a konzervatória sa prihlásila na konkurz do Československej televízie. Prijali ju. Ako hlásateľka programu a správ pôsobila v ČST od roku 1957. Po vpáde vojsk „spriatelených“ krajín do Československa v roku 1968 ju prepustili z televízie. Ďalších 21 rokov ju živila angličtina (bola učiteľka a prekladateľka). Po nežnej revolúcii v roku 1989 sa vrátila do televízie ako moderátorka, redaktorka, scenáristka a režisérka viacerých relácií a cyklov. Udelili jej Zlatú pamätnú medailu Spoločnosti Alexandra Dubčeka (1998), ocenenie prezidenta SR za mimoriadny prínos k rozvoju slovenskej televíznej tvorby a za statočné osobné postoje po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 i po ňom (2003), ocenenie premiéra SR za občianske a vlastenecké postoje, za obhajobu hodnôt demokracie a slobody prebudenej spoločnosti v roku 1968 (2003). Je spoluautorkou knihy Alexander Dubček: Jeho doba a súčasnosť (2015).

V roku 1950 sa vydala za basketbalistu, trénera a vysokoškolského učiteľa Gustáva Herrmanna, s ktorým prežila 60 rokov. Má dve deti: Tomáša a Kristínu, štyri vnúčatá a päť pravnúčat. Žije v Bratislave.

fotografia

Autor: Klára Grosmannová

Nevedela sa stotožniť s tým, že okupanti sú naši priatelia

Zhovárali sme sa s bývalou hlásateľkou Československej televízie Danou (Dagmar) Herrmannovou

Veľmi známou osobnosťou ste sa stali z televízie, v ktorej ste pôsobili dlhé roky. Čo bolo pred televíziou?

Chodila som do školy, som absolventka gymnázia aj konzervatória v hre na klavír. Pochádzam zo športovej rodiny, šport a pohyb bol pre mňa vždy samozrejmosť. Chodila som na basketbalové zápasy do telocvične spolku YMCA, kde hrával aj jeden veľmi sympatický mladý muž. Bol to Gustáv Herrmann, ktorý sa neskôr stal mojím manželom. Prežili sme nádherné desaťročia spoločného života, pred piatimi rokmi ma však po ťažkej chorobe navždy opustil…

Váš manžel Gustáv bol vynikajúci basketbalista, ako jeden zo štvorice Slovákov získal titul majstra Európy v Ženeve 1946. Patril medzi „štyroch mušketierov“ spolu s Jánom Hluchým, Jozefom Křepelom a jediným žijúcim Milošom Bobockým. Neskôr bol populárny a uznávaný basketbalový tréner aj pedagóg. Ako ste ho vnímali?

No, inak ako športová verejnosť. Pre nich bol športovec, tréner, učiteľ, rešpektovali ho. Pre mňa a naše dve deti milujúci manžel a otec. Prežili sme prekrásny a šťastný život. Vekový rozdiel 11 rokov nehral žiadnu rolu.

fotografia

Každý vás pozná ako Danu, Danku, vaše krstné meno znie však inak: Dagmar. Neprekáža vám to?

Vôbec, manžel ma nazval Danou, asi sa mu to viac páčilo, postupne ma každý tak začal volať. Ešte aj moji vnuci ma neoslovia inak ako Danka namiesto „správneho“ stará mama.

Televízne vysielanie na Slovensku sa začalo v novembri 1956, vaša tvár je spätá s touto inštitúciou od začiatku jej existencie…

Dozvedela som sa, že vyhlásili konkurz pre mladé dievčatá na post hlásateliek. Prihlásila som sa a vzali ma. Interne som však pracovala v rozhlase ako hlásateľka, externe v televízii ako programová hlásateľka.

fotografia

Na čo si spomínate z tých začiatkov okrem mnohých porúch v televíznom vysielaní?

Kurióznu situáciu som zažila v rozhlase na bratislavskej Zochovej ulici. Bolo leto, teplo, čítali sme správy a mali sme otvorené okno. A čo čert nechcel, vletel dnu vrabec. A čvirikal a čvirikal! Správy som musela dočítať aj počas jeho koncertu.

V televízii – dodajme, že vtedy a ešte dlho potom jedinej u nás – ste pracovali ako programová hlásateľka. Taký post teraz už ani neexistuje.

Spolu s kolegyňami sme uvádzali každý program. Aj vyše polstranové texty sme museli vedieť naspamäť, nečítali sme ich z papiera a vonkoncom nie z čítačiek, tie vtedy neexistovali. Museli sme sa spoľahnúť len samy na seba. Svoje sme si užili aj ako hlásateľky spravodajstva: nie vždy bolo všetko pripravené vopred, často nám nosili správy rovno z ďalekopisu, nuž a keď nesadol text k obrazu – šotu, museli sme sa vynájsť: či to dočítať, či prestať, ospravedlniť sa alebo počkať na oznam – technická porucha. A tých porúch aj bez pričinenia hlásateliek bolo neúrekom. Stalo sa nám aj to, keď sme vysielali ešte z Kamzíka, že do hlásateľne sme dorazili po schodoch zadychčané. To je potom fuška prečítať správu, aby si nik nič nevšimol!

Vašu ďalšiu životnú etapu odštartoval 21. august 1968 – vpád sovietskych a ďalších „spriatelených“ vojsk na naše územie. Kde ste sa vtedy ocitli?

Pre mňa sa tieto nešťastné udalosti začali o deň skôr. Očakávali sme návštevu manželovej sestry a švagra z Ameriky. Neprišli, „zablokovali“ ich tanky, ktoré sa presúvali k našim hraniciam. Dvadsiateho prvého augusta ráno som si zapla televíziu a pražská hlásateľka Kamila Moučková práve oznamovala vstup vojsk k nám. Nemala som mať službu, ale ihneď som sa pobrala peši do televízie na Námestí SNP, kde teraz sídli ministerstvo kultúry. Predierala som sa pomedzi tanky a zástupy ľudí, do televízie na vrátnicu nám nosili petície, ktoré odsudzovali vstup vojsk. Zišli sme sa viacerí, ktorí práve nemali službu. Posadila som sa do hlásateľne a vysielali sme všetky aktuality, ktoré vonkoncom neboli „v línii“ invázie. Jedenásť vojakov sa potulovalo po budove a nevedelo nájsť miesto, odkiaľ sme vysielali, dostala som však pokyn, aby som o tom informovala. A tak som povedala: „Prepáčte, musíme končiť, jedenásť vojakov prehľadáva budovu, je otázkou krátkeho času, kedy nás nájdu.“ A začala som si v priamom prenose baliť veci. Podarilo sa mi vyjsť von, ani neviem ako, prv než vošli do hlásateľne…

Ktovie ako by sa to stretnutie skončilo… Aké boli ďalšie dni?

Vysielali sme desať dní z rôznych miest na oklamanie a popletenie nepriateľa. Organizovala to manželka režiséra Petra Solana. Spoločne vozili autom celý štáb. Viem, že sme vysielali aj z televíznych garáží. No a následne sa začala „normalizácia“. Mala som veľký problém, aby som sa stotožnila s tým, že okupanti sú naši osloboditelia, spriatelené vojská. Po previerkach, na ktorých som zo svojich názorov nič nezmenila, neoľutovala, ani neodvolala, som dostala okamžitú výpoveď s tým, že „že moja ďalšia prítomnosť by mohla ohroziť chod televízie“, čo mi až polichotilo.

Ako sa vám potom žilo?

Navštevovala som každodenne v nemocnici u Milosrdných bratov Jožka Svitjela, jednu z postrelených obetí okupantov. Tento mladý muž asi o dva týždne zraneniam podľahol. Bola som aj na jeho pohrebe v obci Neded. Približne rok som ostala doma, venovala som sa rodine a čítala prekrásne listy od divákov. Zdokonaľovala som sa v angličtine. Tá ma neskôr uživila najmä ako učiteľku a prekladateľku. Všetko zlé je na niečo dobré, mohla som sa viac venovať svojim vnúčatám a teraz aj pravnúčatám.

Boli ste aj rodinnou priateľkou Alexandra Dubčeka a jeho manželky Anky. Pravidelne ste ich navštevovali. Kde ste sa zoznámili?

V Uhrovci v roku 1968. Je zaujímavé, že sme si nikdy netykali: ja som ich oslovovala súdruh Dubček a pani Anka, oni mňa pani Danka. V pätách som stále mala ľudí z ŠtB. Raz ma odviedli na februárku na brutálny výsluch, kde mi dali podpísať papier o mlčanlivosti. Pravidelne som navštevovala Dubčekovcov. Tam bol môj druhý domov. Keď sa ma eštebáci pýtali, čo som tam robila, odvetila som im: piekla som s pani Ankou makovník alebo zbierali sme ovocie v záhrade. No a Dubčeka som, samozrejme, informovala, že stále mámia odo mňa niečo o ňom. Usmial sa povedal: „Veď im povedzte niečo neškodné, aj tak vedia, že k nám chodíte.“

fotografia

Po nežnej revolúcii v novembri 1989 ste sa vrátili do televízie. Čo tomu predchádzalo?

Postihnutých a vyhodených z televízie nás bolo viac a boli sme celé obdobie v kontakte. Vedeniu televízie akosi dlho trvalo, kým sa rozhýbalo. A prvý porevolučný riaditeľ televízie, nedávno zosnulý Roman Kaliský, nás privítal a ponúkol návrat. Napokon, on bol jeden z nás. Nuž, ale vrátiť sa medzi hlásateľov, neskôr moderátorov som odmietla. Prijala som však novú výzvu. Moderovala som spolu s Jarmilou Košťovou cyklus relácií Tváre a postoje. Náš prvý hosť bol Alexander Dubček. K 40. výročiu STV som s kolegyňou Blaženou Kočtuchovou pripravovala cyklus relácií Takí sme boli. Náročná, ale zaujímavá bola práca v archíve. Rok našej nádeje sa volal cyklus relácií o roku 1968, v ktorom som bola nielen autorka, ale aj scenáristka a režisérka. Hľadám domov – to bol program o zvieratkách. Tie sú totiž stále mojou láskou. A hoci už teraz nepôsobím v televízii, stále mám veľa záujmov a povinností. Azda preto, že mojím mottom je od mladosti tento výrok anglického básnika: Nič nevráti tie chvíle trblietania v tráve, hľadajme radšej silu v tom, čo zostalo…

Zhovárala sa: Klára Grosmannová

Foto: Igor Kucej