Nerehabilitovali ju, nepovedali jej: prepáč!

  • May 22nd at 12:27pm
dodenného pravidelného čakania na telefonát jej jedinej dcéry Janky či jediného vnuka Miška. Pani Marína stále píše. Dúfajme, že k množstvu prozaických diel, vrátane rozhlasových hier, v ktorých dominuje ženský svet, možno pribudne ďalšie dielo. Ochotne by jej ho vydalo Občianske združenie Babie leto.

„Som veľmi rád, že vás osobne spoznávam. Babie leto vyhľadáva známe osobnosti, pomôže im, ak sú v núdzi a zviditeľňuje ich článkami, aby sa najmä mladá generácia dozvedela o nich nielen to, čo vzácne vytvorili, ale aj to, akými úskaliami v živote prešli. S akou nespravodlivosťou museli zápasiť,“ zdôraznil zakladateľ OZ Babie leto Igor Kucej.

Marína Čeretková-Gállová má okrem písania ešte jednu lásku. Je ňou divadlo. V Nitre dostáva pozvánky na každé predstavenie, rada na ne chodí, veď ju raz dávno Julo Pántik po recitačných úspechoch takmer zlákal na štúdium herectva. „Nešla som, povedala som mu, či ja, krpatá, budem vraj len také fiťfiriťky hrať…“ Divadlo si však neskôr zahrala v rozhlasovom ochotníckom súbore.

Klára Grosmannová

fotografia FOTO: Marína Čeretková-Gállová, Nitra, november 2016

Kto je Marína Čeretková-Gállová (85)

Marína Čeretková-Gállová sa narodila 26. septembra 1931 v Zbehoch, kde navštevovala ľudovú školu (4 triedy), potom Dievčenské gymnázium v Nitre, tam roku 1950 maturovala. Štúdium slovenčiny a dejepisu po prvom ročníku na FiF UK musela prerušiť z politických dôvodov, preradili ju do výroby, v roku 1953 sa vrátila do školy a získala vysokoškolský diplom. Zamestnala sa v Československom rozhlase v Košiciach ako redaktorka v literárno-dramatickej redakcii. Začala písať rozhlasové pásma i dramatické diela. V roku 1968 sa angažovala vo všetkých sférach života, následne neprešla previerkami a na 7 rokov stratila zamestnanie i možnosť publikovať. Pracovala v rôznych zamestnaniach v Košiciach, neskôr i v Nitre, kde doteraz žije. V rokoch 1962 až 2004 publikovala 15 prozaických diel a mnohé kratšie poviedky uverejnené v rôznych literárnych časopisoch, almanachoch, ale aj niekoľko desiatok rozhlasových pásem a scenárov. Je rozvedená, má dcéru a vnuka.

fotografia FOTO: Marína Čeretková-Gállová, Nitra, november 2016

ROZHOVOR

Hrdo sa hlásite celý život k Nitre napriek tomu, že ste sa v nej nenarodili a určité obdobie ste pôsobili na východe, v Košiciach.

Narodila som sa v Zbehoch, tam som chodila do ľudovej školy, naša rodina „zbehla“ do Nitry, keď som skončila štvrtý ročník v škole, mala som desať rokov. Takže som „zbeh“, ale keďže je Nitra veľmi blízko, len osem kilometrov, tak je „moja“, strávila som v nej stredoškolské roky na dievčenskom gymnáziu. Žijem v nej aj teraz, keď mám 85 rokov.

Z detstva a mladosti mnohí po rokoch lovia len príjemné, radostné spomienky. Aj vy?

Som najstaršia spomedzi súrodencov a bolo nás dosť, deväť! Rodičia sa museli poriadne oháňať, aby nás uživili, ale zvládali to. Otec bol cementársky majster, ťažko fyzicky pracoval, mama zabezpečovala chod domácnosti. Nemusela som pomáhať doma natoľko, ani v starostlivosti o mladších súrodencov, aby ma to obmedzovalo v školských povinnostiach. Viem, že ako trinásťročná som chcela byť svätá. Po maturite – dovtedy som nosila vrkoče – som sa dostala na vysokú školu, lenže po absolvovaní prvého ročníka štúdia slovenčiny a dejepisu na Filozofickej fakulte UK (1951) sa začali prvé problémy.

Päťdesiate roky tragicky postihli mnohé rodiny, aj vašu?

Vybrali si z rodiny práve mňa, veď „nábožensky nevyrovnaná dcéra arizátora“ nemohla predsa bez problémov vyštudovať slovenčinu a dejepis! Musela som ísť ako tisícky iných do výroby, odišla som do Odevných závodov v Hlohovci a šila vtedajší hit – hubertusy, módne, zelené, nezničiteľné kabáty. Bola to pásová výroba. Mňa však nikdy nič v živote nezlomilo, ani tento „štátnický výmysel“, ktorým ma odpútali od štúdia. Vždy som však všetko robila na sto percent. Vo výrobe som sa stala najlepšou úderníčkou, čiže normy som plnila nad sto percent, ale viedla som aj rôzne krúžky, najmä recitačné.

fotografia FOTO: Marína Čeretková-Gállová a Klára Grosmannová z OZ Babieho leto, Nitra, november 2016

Ste známa spisovateľka, autorka prozaických diel – románov, noviel, príbehov. Kedy ste sa rozhodli, že toto bude vaša životná dráha?

Nerozhodla som sa, to prišlo postupne, samo. Od hubertusov som prešla do Archeologického ústavu SAV, najskôr v Bystričke pri Martine, neskôr v Nitre. Ako „očistená a prevychovaná“ s veľmi dobrým pracovným hodnotením som sa mohla vrátiť na vysokú školu. Študovala som, aj vyštudovala, recitovala poéziu a začala som písať malé prozaické žánre, najmä poviedky.

Nadväzne ste pokračovali v štúdiu v druhom ročníku?

Áno, ale zaujímavé je, že v škole o mne nemali ani zdrap papiera. To, čo som povedala, uznali. Keby som bola chcela ísť napríklad aj do posledného ročníka, vzali by ma.

Čo vás zavialo po štúdiu do Košíc, dosť ďaleko od Nitry?

Niekoľko vecí naraz. V Nitre som nenašla prácu, nemala som byt, nedostala som ho ani v Bratislave. V Košiciach žila moja láska, výtvarník Tibor Gáll. Vzali sme sa, našli sme si podnájom, v deň štátnic sa narodila naša jediná dcéra Juliana. Po ukončení vysokoškolského štúdia som sa zamestnala v Československom rozhlase v Košiciach ako redaktorka v literárno-dramatickej redakcii. Tam som začala písať rozhlasové pásma, scenáre i dramatické diela. Hoci manželstvo dlho nevydržalo, v profesijnej dráhe sa mi darilo asi desať rokov. Napísala som 6 prozaických diel, prvú knihu som vydala v roku 1962 pod názvom Koniec líšky. Stopka prišla v roku 1970. Po vydaní ocenenej knižky Hriešne dievča Júlia. Vladimír Mináč mal pravdu, že si už ani nepípnem.

fotografia FOTO: Marína Čeretková-Gállová a Igor Kucej z OZ Babie leto, Nitra, november 2016

Ako ste prijali trest za angažovanie v roku 1968?

Následné previerky ma na sedem rokov zatajili pred čitateľmi a poslucháčmi. To však neznamenalo, že som prestala tvoriť, písať, akurát, že to išlo do zásuvky. Opäť som však odišla do výroby, do košických Odevných závodov. Mala som honosnú funkciu kultúrno-propagačnej referentky, v podstate som bola dievča pre všetko. Časom som sa obrátila na spisovateľa Vojtecha Mihálika. Vraj som bola jeho prvá láska, neopätovaná… Ten sa na konkrétnych miestach spýtal: Čo proti nej máte? Prečo nesmie Marína písať? Nedostal negatívnu odpovedať a onedlho sa z vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde bol Mihálik riaditeľ, na mňa obrátili s otázkou, či mám niečo pre nich. S radosťou som odpovedala, že áno. Vydali mi román Jednooký v roku 1978.

Pred 37 rokmi ste opustili Košice, tam zostala vaša dcéra i vnuk Miško Farkašovský. Vrátili ste sa do Nitry?

Áno, tu žijem opäť od roku 1979. A stále píšem a tvorím na klasickom písacom stroji, s počítačom som sa neskamarátila. Na otázku, čo práve píšete, ktorú mi kladú kolegovia, známi, príbuzní či susedia, skutočne neviem niky odpovedať. Píšem to, čo potrebujem zo seba dostať. Neviem dopredu, či to bude poviedka, novela alebo román. Nepoznám rozsah, skrátka píšem a vždy mi z toho vyjde niečo iné.

Stredobodom vašich diel je žena, jej problémy. Prečo?

Lebo som sa odjakživa pohybovala najmä v ženskom prostredí. Doma z deviatich súrodencov bolo 7 dievčat, stredná škola bolo dievčenské gymnázium, učili nás mníšky. Obe moje obdobia vo výrobe som strávila v ženských kolektívoch. Preto som vedome aj nevedome písala a píšem o ženách, ich problémoch, radostiach i starostiach.

Dvakrát vás v živote vyhnali do výroby. Raz počas vysokoškolského štúdia, druhý raz na dlhých sedem rokov. Neumlčali vás však. Zatrpkli ste voči niekomu?

Keď som bola vysokoškoláčka, mala som dosť síl ísť za cieľom, za vysokoškolským diplomom. Tých ďalších sedem rokov som musela znášať aj nálepku príživníčky. Vybojovala som si však návrat a potešili ma slobodné roky po nežnej revolúcii, keď som mohla zo zásuviek vytiahnuť svoju prózu a uverejniť ju. Viete, čo ma však veľmi mrzí? Nik mi nepovedal: prepáč Marína, prepáčte pani Čeretková. A nik ma ani za bývalé príkorie nerehabilitoval a neodškodnil. Vari sa mám sama hlásiť? Veď som bola nestraníčka a členka Slovenského zväzu spisovateľov.

Zhovárala sa Klára Grosmannová

fotografia FOTO: Zástupcovia OZ Babie leto Igor Kucej a Klára Grosmannová na návšteve u Maríny Čeretkovej-Gállovej, Nitra, 2016

TEXT: Klára Grosmannová, FOTO: Nikol Vanyová