- April 20th at 2:59am
Doktorka Siracká nerada rozpráva o sebe, hoci nás zaujímali niektoré jej životné etapy, raz-dva bola odpoveďou pri Lige proti rakovine. Jej dieťati, ktoré založila v roku 1990 a ktoré odvtedy vedie ako prezidentka. V prítomnosti manžela Jána, takisto lekára, sme sa dozvedeli, že pani Eva v mladosti hrávala súťažne basketbal a tenis, k čomu ju viaže veľa spomienok. Napríklad na basketbalovom turnaji v Prahe prepašovali svojho trénera do ženského internátu, kde boli ubytované, ale muži tam nemali prístup. Tak ho preobliekli za babu a bolo všetko v poriadku. Inak by nocoval na druhom konci mesta.
Manžel pani Evy, s ktorou zažil veľa pekných chvíľ v turistike, tenise, lyžovaní, na vodáckych výletoch i v celom spoločnom živote, sa zamýšľa niekedy nad výrokom veľmi uznávaného a obľúbeného profesora na lekárskej fakulte: „Nie sme tu preto, aby sme boli šťastní, ale preto, aby sme si plnili naše povinnosti.“ Pracovné povinnosti si obaja manželia plnia stopercentne a sú aj šťastní, hoci s deviatimi krížikmi.
Klára Grosmannová
FOTO: MUDr. Eva Siracká, DrSc., Bratislava, apríl 2017
Kto je MUDr. Eva Siracká, DrSc.
Lekárka, prezidentka neziskovej organizácie Liga proti rakovine MUDr. Eva Siracká, DrSc., sa narodila 1. 5. 1926 v Uherskom Hradišti. V bratislavskom onkologickom ústave sa stala prvou ženou na Slovensku, ktorá sa venovala rádioterapii. Neskôr pôsobila v klinicky orientovanom výskume v Ústave experimentálnej onkológie SAV až do roku 1991. Riešila predovšetkým problémy rezistencie a citlivosti nádorov na žiarenie. V roku 1983 bola odmenená Národnou cenou za účasť na výskume heterogenity nádorových buniek. Založila Československú spoločnosť pre rádioterapiu, rádiológiu a fyziku a bola členka viacerých odborných spoločností doma aj v zahraničí. V roku 1990 založila v Bratislave Ligu proti rakovine, ktorá sa stala členom Európskej asociácie líg proti rakovine a Medzinárodnej únie proti rakovine. Svetová medicínska asociácia ju zaradila medzi 65 popredných lekárov sveta. Stala sa tak členkou klubu elitných doktorov z 55 krajín sveta. Je nositeľkou mnohých domácich a medzinárodných ocenení a vyznamenaní, je prvou Európankou, ktorej Svetová zdravotnícka organizácia udelila Sasakawa Health Prize a Parlament EU ju menoval za Občianku Európskej únie ako uznanie za celoživotnú prácu v onkológii.
S manželom Jánom, ktorý je tiež lekár-onkológ, žijú v Bratislave. Majú syna Vladimíra.
FOTO: MUDr. Eva Siracká, DrSc. s manželom Jánom, Bratislava, apríl 2017
ROZHOVOR
Vo veku, keď väčšina ľudí len oddychuje, vy pracujete každý deň v Lige proti rakovine, ktorú ste založili v roku 1990 vo vtedajšom Československu a po rozdelení štátu pôsobíte ako prezidentka tohto občianskeho združenia na Slovensku.
Vek sa nehanbím prezradiť, prvého mája som mala 91 rokov. Do práce chodím každý deň, v mladosti som veľa športovala, ani teraz sa pohybu nevyhýbam. Chôdza, výlety do prírody a záhrada ma držia fyzicky pri sile. Každé ráno bez problémov vstávam o pol šiestej. Zaumienila som si, že pokiaľ bude moja veková rovesníčka britská kráľovná Alžbeta panovať, tak ani ja z Ligy proti rakovine nemôžem odísť.
Ligu proti rakovine hneď po založení prijali za člena Európskej asociácie Líg proti rakovine a za člena Medzinárodnej únie proti rakovine so sídlom v Ženeve. Čo riešite na medzinárodnej úrovni v spolupráci so 40 organizáciami z 28 štátov Európy?
Spoločne riešime veľa úloh programu kontroly rakoviny, ktorá sa už označuje za globálnu epidémiu. Prioritou je prevencia, ale ďalším cieľom je zlepšiť diagnostiku, liečbu a dosiahnuť pokrok vo výskume. Stále väčšia pozornosť sa však venuje programu, ktorý je definovaný ako onkologická rehabilitácia. Je to pokračujúca multidisciplinárna starostlivosť o pacientov, ktorí rakovinu prežívajú s mnohými problémami. Cieľom je, aby neboli diskriminovaní a mohli sa vrátiť do života, a to sa rieši i s pracovnou skupinou Európskeho parlamentu.
Apríl je zrejme pre vás i celý kolektív spolupracovníkov najhektickejší mesiac v roku. S prípravou Dňa narcisov je vždy veľa práce.
Tohto roku sme ho absolvovali 7. apríla. A to už 21. raz! Zaplavili sme mestá i dediny žltými narcismi. Ten, kto si narcis pripol na odev, vyjadril spolupatričnosť a podporu tým, ktorí bojujú s rakovinou. Výsledok tejto na Slovensku najväčšej verejnoprospešnej finančnej zbierky ešte detailne nepoznáme – pomáhalo nám 777 spoluorganizátorov. – Je nádej, že tohtoročný Deň narcisov bude opäť úspešný a že sa priblížime k výsledku minulého roka, keď sme získali vyše jedného milióna eur. Tohto roku nám neprialo počasie, svätý Peter nechápe, že 16-tisícom dobrovoľníkov sa viac darí v uliciach, keď svieti slnko. Dáždnik nad hlavou nám kazí Deň narcisov.
FOTO: MUDr. Eva Siracká, DrSc. s manželom Jánom, Bratislava, apríl 2017
Keď urobíte bodku za zbierkou, oddýchnete si trochu?
Kdeže! Musím dokončiť výročnú správu, ktorú píšem po anglicky, potom ju prekladám do slovenčiny – takto sa mi pracuje ľahšie, vychádza totiž dvojjazyčne. Sú pred nami významné európske konferencie s prípravou nových stratégií. Pokračujeme s prípravou mnohých projektov v psychosociálnom programe, ktoré sú súčasťou onkologickej rehabilitácie. Všetky náklady na podporu a služby pre pacientov a ich rodiny hradíme zo zbierky Dňa narcisov.
Pôsobíte náramne upokojujúco, príjemne. Stále sa usmievate. Tak vás poznajú kolegovia, spolupracovníci, pacienti, rodina.
Nemohla by som byť dobrá lekárka, keby som nemala dobré zázemie a šťastný rodinný život. V manželovi som našla rozumného, priateľského, múdreho a tolerantného človeka. Rozhodujúce je aj pracovné prostredie, ak ho tvorí spoločnosť slušných a pracovitých ľudí bez závisti, nenávisti, zloby či zákernosti, dá sa veľa vecí riešiť s úsmevom. Nemyslite si však, že sa neviem nazlostiť. Keď som pracovala v onkologickom ústave a niekto ma nahneval, odniesol si to vždy plechový kýbeľ na našom oddelení, do ktorého som s chuťou kopla. Tak som sa vyhla hádkam a stresom. Vždy som to každému radila. No a v aute za volantom – stále rada šoférujem – keď ma nazlostia arogantní, netolerantní a agresívni šoféri, používam niekedy neveľmi spoločensky prijateľný slovník, čo sa môjmu manželovi nepáči. Nuž ale, keď v tom aute plechový kýbeľ nemáte!
Znamená to, že ste sa 60 rokov nepohádali?
Nie, nehádame sa. Keď sme v mladosti spolu bývali s mojimi rodičmi, vždy sa veľmi čudovali, že my dvaja sa vlastne doma nerozprávame. Keďže sme si všetko vydiskutovali v práci, doma sa každý z nás venoval vlastným záľubám. Neskôr sme si večer doma zaviedli pekný zvyk nazvaný „happy hour“. Sadneme si, dáme si pohár vína, rozprávame sa, čítame, starosti nechávame bokom a smejeme sa. Sme síce úplne rozdielne povahy, a preto si asi rozumieme.
Onkológiu ako medicínsky odbor ste si vybrali alebo vás tam zaviala náhoda?
Ako medička som praxovala na chirurgii v bratislavskej onkologickej nemocnici u Alžbetínok. Zapáčilo sa mi tam, ale po promócii v roku 1951 ma stále sprevádzala veta z kádrového posudku, že môj vzťah k socialistickému zriadeniu nie je celkom jasný. A tak som dostala povinnú umiestenku do Trstenej na Orave. Bola som z toho smutná a sklamaná. Ale takmer dvojročný pobyt v tamojšej modernej nemocnici na internom oddelení ma poučil, že nie je všetko v lekárskych učebniciach a že často treba konať rýchle a zodpovedne. Po dvoch rokoch sa mi pošťastilo vrátiť sa do Bratislavy a nastúpila som do vysnívaného onkologického ústavu na rádioterapiu. Tam som sa stala prvou ženou na Slovensku, ktorá sa venovala liečbe rakoviny žiarením.
FOTO: MUDr. Eva Siracká, DrSc. s manželom Jánom, Igor Kucej a Klára Grosmannová z OZ Babie leto, Bratislava, apríl 2017
A už ste sa odtiaľ niekoľko desiatok rokov nepohli…
Spočiatku bola röntgenová diagnostika a terapia spolu, neskôr sa ale rozdelili a ja som sa venovala iba rádioterapii. Vtedy sme o škodlivosti rádiového žiarenia ani veľmi nevedeli, ale rádioterapia sa stala postupne jedným z účinných spôsobov onkologickej liečby. Našťastie sa to na mojom zdraví negatívne neprejavilo. Po klinickej práci som pokračovala vo výskume v tom istom ústave, spolu s manželom, ktorý bol gynekológ , pracoval tiež so žiarením a venoval sa výskumu heterogenity nádorových buniek.
Stretli ste sa s mnohými onkologickými pacientmi, prekvapilo vás niečo po diagnóze a následnom vývoji choroby?
Manžel sa rád vracia v spomienkach k podobným prípadom, píše o nich a niektoré mu vyšli aj knižne. Spomína, že staršej panej diagnostikovali pokročilé štádium rakoviny, kde operácia už nebola možná a nádor na chemoterapiu ani na ožarovanie nereagoval. Beznádejný stav. Potom prestala chodiť na kontroly. Raz, po nejakom čase, ho pristavila na ulici a s radosťou mu oznámila, že nádor zmizol. V tých časoch sme si to nevedeli vedecky zdôvodniť, ale pokrok vo výskume dokázal, že ide o proces, i keď býva dosť zriedkavý, ktorý sa nazýva apoptóza.
V mladosti ste si neraz zapálili cigaretu. Čo vás donútilo skončiť s fajčením?
Pohľad na 37-ročného pacienta s rakovinou pľúc, ktorý bol silný fajčiar. Liečili sme ho rádioterapiou a raz na rannej vizite som sa ho pýtala, ako sa má. Neodpovedal, iba sa silno rozkašľal a z úst mu prúdom vytekala krv. Nedalo sa ho zachrániť, nádor uňho prerástol zrejme veľkú cievu a to viedlo k smrti. Bol to pre nás veľký šok a v ten deň som navždy prestala fajčiť.
Zhovárala sa Klára Grosmannová
FOTO: MUDr. Eva Siracká, DrSc. s manželom Jánom, Bratislava, apríl 2017
TEXT: Klára Grosmannová, FOTO: Nikol Vanyová
