- April 26th at 2:30am
Klára Grosmannová
Rudolf Dobiáš, Dobrá, október 2017
Kto je Rudolf Dobiáš
Rudolf Dobiáš sa narodil 29. septembra 1934 v Dobrej. Po štúdiu na trenčianskom gymnáziu nastúpil v roku 1953 do prvého ročníka Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Pred Vianocami ho vtedy obvinili z protištátnej činnosti. Odsúdili ho na 18 rokov. Po takmer siedmich rokoch väzenia v Jáchymove ho na základe amnestie prepustili na slobodu. Prácu si hľadal veľmi ťažko, s jeho „kádrovým profilom“ ho dokonca nechceli ani v v bani Cigeľ. V rokoch 1965 – 1975 pracoval ako robotník a technik v závode Slovlik Trenčín. Medzitým, v rokoch 1966 – 1969 absolvoval nadstavbové štúdium na Strednej priemyselnej škole chemickej v Bratislave. Od roku 1975 do roku 1987 bol spisovateľ v slobodnom povolaní a venoval sa najmä rozhlasovej tvorbe pre deti a mládež. Po úplnej rehabilitácii v roku 1990 sa vrátil do kultúrneho a spoločenského života ako spisovateľ a novinár. Pôsobil v Konfederácii politických väzňov ako redaktor dvojmesačníka Naše svedectvo, bol člen v rozhlasových a televíznych radách a v Rade SR pre vysielanie a retransmisiu. S manželkou žije v Dobrej, má dcéru, dvoch synov a päť vnúčat.
Rudolf Dobiáš, Igor Kucej a Klára Grosmannová z OZ Babie leto, Dobrá, október 2017
ROZHOVOR
Zhovárali sme sa s bývalým politickým väzňom, spisovateľom a novinárom Rudolfom Dobiášom
Narodili ste sa v Dobrej, bývate v nej i teraz. Znamená to, že ste celý život prežili v rodnej obci, ktorá je teraz súčasťou Trenčianskej Teplej?
Nie celý, mal som aj takmer sedemročný vynútený pobyt v štátnom zariadení. Neskôr sme s rodinou bývali v trenčianskom deväťposchodovom činžiaku. Do Dobrej sme sa s manželkou vrátili v r. 2003. Moje spomienky z detstva sa viažu k druhej svetovej vojne. Pamätám si návrat otca z Čiech, kam odišiel po mobilizácii, vojna však pre mňa a mojich kamarátov znamenala skôr zábavu než drámu, napríklad zháňanie nábojov. Ešteže neboli medzi nimi granáty. Raz som vysypal z náboja pušný prach a zapálil som ho. Výbuch ma zasiahol do tváre. Tú bolesť popálenín si dodnes pamätám. Nikdy viac som sa potom s výbušninami nehral. V apríli 1945 Dobrú oslobodili rumunské vojská – to bol u nás jediný aj to krátky stret nemeckých a rumunských vojakov a ruských tankov. Onedlho sa vojna skončila.
Aj vo vašom živote nastala zmena. Po skončení základnej školy v Dobrej ste začali navštevovať gymnázium v Trenčíne.
Nielen škola, ani prázdniny neboli pre mňa už bezstarostným obdobím. Cez školský rok som nosil rodine do Trenčína mlieko, ako pätnásťročného ma cez prázdniny zamestnali ako figuranta – pomocníka zememerača, v lete som furmančil, otec sa musel venovať žatve a ja som namiesto neho prevážal stavebný materiál na výstavbe sídliska v Dubnici nad Váhom. A v r. 1952 sme sa cez prázdniny povinne zúčastnili na budovaní Priehrady mládeže. To som už bol členom Sväzu slovenskej mládeže. V Trenčianskej Teplej, o niečo neskôr aj v Dobrej bola už v 1946 založená skautská organizácia Junák, bol som jej členom, družinovým radcom, ale po roku 1948 Junáka, ako buržoáznu organizáciu, ktorej korene boli v Anglicku zrušili, pričlenili ju k socialistickému Zväzu slovenskej mládeže. Vtedy sa naša skautská skupina pokúsila ilegálne, vydávaním letákov a ich rozširovaním pôsobiť na spoločnosť smerujúcu do komunistickej neslobody. Protestovali sme nimi proti násilnému zakladaniu roľníckych družstiev, triednemu postihu detí tzv. kulakov, vysídleniu rodín z miest do dedín, likvidáciu a rozpustenie kláštorov, protestovali sme aj proti zatýkaniu kňazov a biskupov, príslušníkov Verejnej bezpečnosti sme vyzývali, aby ich neprenasledovali. Po smrti Stalina a Gottwalda v roku 1953 jedna z našich ilegálnych karikatúr znázorňovala peklo, kde sa v jednom kotli škvaril Stalin, v druhom Gottwald. Kresbu zbadal v čítanke školáka učiteľ a hneď sa ponáhľal udať autora. Následne pri prehliadke zaistila ŠtB viac podobných letákov a zatkli nášho „šéfa“ Jána Huňu.
Tušili ste, že eštebáci pôjdu aj po vás?
V tom čase som bol už poslucháč prvého ročníka na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Eštebáci ma vylákali ku kamarátovi Štefanovi do bratislavských kasární. Od neho som sa dozvedel o zhabanom letáku a zatknutí Huňu. Z toho som usúdil, že nás nič dobré nečaká. V návštevnej miestnosti si ma zrejme obzreli a potom už len čakali, kam pôjdem, za kým. Pravdupovediac, nepoznal som nikoho, kto by mi mohol nejako pomôcť, nuž šiel som domov. Bol 21. december o dva dni nato, 23. decembra si prišli po mňa, akurát som niesol drevo z drevárne do kuchyne. Vzali ma tak, ako som bol doma na dvore oblečený. Vtedy som sa prvýkrát viezol v aute – Tatrapláne. V auguste našu celú skupinu odsúdili za velezradu a združovanie proti republike. Vedúci Ján Huňa bol súdený osobitne. Dostal najvyšší trest 24 rokov. Ja som dostal 18 rokov. Kamarát Ivan Masár dostal o rok menej, ten bol v 3. ročníku na Vysokej škole technickej v Bratislave. Oboch nás vylúčili z vysokej školy, vyčítali nám, že sme neprejavili účinnú ľútosť a či sme sa nehanbili brať štipendium od štátu. V prvej skupine (velezrada) sme boli desiati. V druhej (združovanie) boli šiesti, väčšinou vyučení elektrikári a zámočníci. Tam boli tresty od 3 mesiacov do 5 rokov. V októbri 1954 som sa dostal do väznice Pankrác a odtiaľ nás eskortovali do tzv. nápravných zariadení – pracovných táborov na Jáchymovsku, Slavkovsku a Příbramsku. Ja som pracoval v táboroch Svatopluk a Vojna. Na slobodu som sa dostal na amnestiu 9. mája 1960.
Rudolf Dobiáš, Igor Kucej a Klára Grosmannová z OZ Babie leto, Dobrá, október 2017
Čo okrem letákov – karikatúr a výziev k ľudskosti u vás našli?
U mňa nič, u niektorých starších občanov našli pušku a pištole – všetko pochádzalo z frontových čias. U vtedajšieho starostu sa po vojne odovzdávali nájdené zbrane. Jeho odsúdili na 20 rokov, druhého na 22 rokov a domov sa obaja dostali až v máji r. 1962.
Veď aj vašich 18 rokov väzenia bolo obrovskou nespravodlivosťou, v tom období boli také rozsudky bežné.
Väzba bola strašnejšia než samo väzenie, dlhotrvajúce výsluchy bez oddychu, v cele som si nesmel a ani nemal kam sadnúť. V táboroch však, napriek tomu, že ťažké banské práce nás ničili fyzicky, mi pobyt paradoxne veľa dal.
Vy chválite pobyt v pracovných táboroch?
Áno, lebo som sa dostal medzi lepšiu časť vtedajšej spoločnosti: intelektuálov – kňazov, učiteľov, aj vysokoškolských, literátov, roľníkov, bývalých účastníkov protinacistického odboja, aj partizánov. Od nich som čerpal nielen poznatky, ale aj silu. Tam som sa zoznámil s Antonom Srholcom, nesmierne inteligentným a dobrým človekom. Bol aj nevšedne ľudský. Jednému z väzňov zomreli obaja rodičia. Tonko Srholec poprosil vlastnú sestru, aby ho navštevovala, nech nie je opustený. V čase voľna sme sa napríklad mohli učiť cudzí jazyk, ale len jediný – ruštinu. On bacharom prešiel cez rozum, učil sa angličtinu, všetko, aj slovíčka si však zapisoval azbukou. V jednej táborovej izbe som bol aj s Eugenom Löblom (zo Slánskeho procesu). V roku 1958 nás všetkých utešoval: „Nebojte sa, otepľuje sa, postupne pôjdeme von.“ A naozaj, 9. mája 1960 prezident republiky A. Novotný takmer všetkých politických väzňov amnestoval. Aj mňa, z mojich 18 rokov som si „odsedel“ necelých 7.
Vedeli vaši rodičia, že prídete po amnestii domov?
Mali doma rádio, takže sa pravdepodobne o amnestii dozvedeli. A že by sa mohla týkať aj mňa. A iste sa o nej dozvedeli aj od iných rodín. Do tábora prišli predajcovia textilu a keďže sme na oblečenie a na cestu dostali 2000 Kčs z našich úspor, mohol som si kúpiť oblečenie, takže som sa domov vrátil v novom saku a nohaviciach. Cestovný lístok sme dostali pri odchode, ale – ak ma pamäť neklame – bol len do Prahy. Keď som sa vrátil, nik nebol doma. Trošku som sa nadýchal atmosféry domova a vyšiel na vzduch, za dom. Mama prišla prvá, otec popoludní. Všetci sme prelievali slzy. Mama aj z toho, že som bol vychudnutý. Dočkala sa ma, ale o dva roky zomrela.
Rudolf Dobiáš, Dobrá, október 2017
Pokúšali ste pokračovať tam, kde ste nútene museli prestať, teda v štúdiu na vysokej škole?
Nie, bol som úradne vylúčený z možnosti študovať na vysokej škole. A po pár mesiacoch ma povolali vojaci do technických jednotiek. Pobudol som zasa dva roky v Čechách, po návrate zo základnej vojenskej služby som hľadal prácu – hocijakú. Nechceli ma však „s takou väzenskou minulosťou“ prijať ani v Bani Cigeľ, ktorá zháňala baníkov. Nakoniec som zakotvil v trenčianskom závode Slovlik, ale musel som zato zaplatiť vyše ročnou brigádou v nováckej bani Mier. Potom popri zamestnaní som si doplnil vzdelanie nadstavbou na Strednej priemyselnej škole chemickej v Bratislave. Chémia ma vždy bavila a uvedomil som si, že na nejaké humánne povolanie „nemám nárok “, tak som sa usiloval preškoliť.
Literatúra vám bola blízka oddávna. Už vo väzení ste písali prvé básne?
Zopár som ich napísal, lebo – zhodou okolností – z mojich tamojších priateľov traja pokúšali múzy. Výpisky, medzi ktorými boli aj citáty z prečítaných kníh (Rolland, Gorkij, Dostojevskij a i.) mi zhabali, ale neviem prečo. Ťahalo ma to k literatúre, to je fakt. Na vojenčine sme si založili ochotnícke divadlo a napriek tomu, že sme odmietli podpísať socialistický záväzok, vyhrali sme v rámci Armádnej umeleckej tvorivosti s Čechovovou jednoaktovkou Pytačky celozväzovú armádnu súťaž. Pochodili sme s ňou Čechy od Pardubíc po Děčín.
Ako ste sa dostali k rozhlasovej tvorbe?
Doma, už ako robotník v trenčianskom Slovliku, som sa v novinách dočítal, že Slovenský rozhlas vypísal súťaž na rozprávky a hry pre deti, mládež aj pre dospelých. S rozhlasovou rozprávkou Štyria bratia som v súťaži uspel, potom Literárny fond vypísal súťaž na romány, zbierky poviedok a básnické zbierky, v tej súťaži mi ocenili zbierku poviedok pre deti Veľké biele vtáky. Odvtedy som napísal asi dvadsať rozprávok pre deti, približne desiatku hier pre mládež a štyri hry pre dospelých. Hoci som bol v roku 1970 čiastočne rehabilitovaný, našli sa „dobráci“, ktorí na určitých miestach namietali, ako vraj môže rozhlas vysielať diela nepriateľa socializmu. Našťastie sa ma viacerí priatelia zastali, takže som nemusel „z kola von“. Úplne rehabilitovaný som bol v r. 1990.
Zhovárala sa Klára Grosmannová
Rudolf Dobiáš, Igor Kucej a Klára Grosmannová z OZ Babie leto, Dobrá, október 2017
TEXT: Klára Grosmannová, FOTO: autor
