Chceli mi amputovať ruku

  • 26.09.2018

Jana Kukala, ktorý v septembri oslávil 75 rokov, pozná v Boldogu neďaleko Senca každý zo štyroch stovák obyvateľov obce. Známy je nielen pekným domom, upraveným okolím, ale aj štyrmi tenisovými kurtmi a niekoľkými umeleckými dielami v záhrade. Zakladateľ Občianskeho združenia Babie leto (zviditeľňuje významné osobnosti) Igor Kucej pozval Jana Kukala do svojho nevšedného tenisového múzea v Bratislave. V jeho útrobách sa skrýva 1600 drevených tenisových rakiet z celého sveta. Zopár dní je v múzeu už ďalšia trofej. Drevená tenisová raketa Jana Kukala. Dar múzeu od takmer dvojmetrového chlapa (195 cm), ktorý mal v roku 1972 najtvrdšie podanie na svete. Loptička z jeho drevenej rakety dosiahla úctyhodnú rýchlosť 209 kilometrov za hodinu! A Jana Kukala tieto pozoruhodné exponáty múzea zaujali takisto ako iné osobnosti slovenského tenisu: Miloša Mečířa, Karinu Habšudovú-Cílekovú, či Mariána Vajdu. „Dve hodiny sú príliš krátke na to, aby som si všetko dôkladne poobzeral,“ zhodnotil Jan Kukal „dielo“, ktoré je aj v Guinnessovej knihe rekordov.

Klára Grosmannová

fotografia
Jan Kukal a zakladateľ OZ Babie leto Igor Kucej, Bratislava, Tenisové múzeum, december 2017

Kto je Jan Kukal

Jan Kukal (nar. 13. 9. 1942 v Prahe) je bývalý popredný československý tenista, medzinárodne uznávaný tréner. Má titul inžinier poľnohospodárstva. Je majster ČSSR vo dvojhre (1969), medzinárodný majster republiky vo štvorhre (1971, 1973) a miešanej štvorhre (1971), hral vo finálovej skupine Kings Cupu 1966 -1969, o čs. triumf v ňom sa zaslúžil v roku 1969. V rokoch 1968 – 1973 reprezentoval v Davisovom pohári (28 zápasov v dvojhrách i štvorhrách). S Janom Kodešom sa dostal do semifinále štvorhry na Roland Garros 1972 a štvrťfinále Wimbledonu 1973. V tom roku skončil hráčsku kariéru. Potom sa stal trénerom reprezentácie Rakúska, v rokoch 1981 – 1983 bol trénerom reprezentácií mužov a žien ČSSR. S československým tímom dosiahol víťazstvo v Pohári federácie 1983 a 1984. Je člen Siene slávy slovenského tenisu a tiež českého tenisu. Bol prvý kapitán fedcupového tímu Slovenska v ére samostatnosti. Spolupracoval s Ivanom Lendlom, Hanou Mandlíkovou, Helenou Sukovou, Henrietou Nagyovou (podieľal sa na jej ôsmich víťazstvách na turnajoch WTA z celkových 9, v čom je Nagyová slovenská rekordérka), Jiřím Novákom, Horstom Skoffom či Thomasom Musterom. Na prelome tisícročí bol niekoľko rokov kapitán daviscupových a fedcupových družstiev ČR. Od polovice 90. rokov minulého storočia sa venuje aj umeniu, je organizátor mnohých výstav umeleckých diel. Má dvoch synov. Žije s manželkou v Boldogu neďaleko Bratislavy.

fotografia
Jan Kukal, Igor Kucej a Klára Grosmannová z OZ Babie leto, Tenisové múzeum, Bratislava, december 2017

ROZHOVOR

Zhovárali sme sa s úspešným tenistom, tenisovým trénerom a zberateľom umenia Janom Kukalom

Vaše úspechy tenisového hráča i trénera poznajú mnohí fanúšikovia tohto športu, menej je známe to, ako ste sa dostali k tenisu.

Veľmi jednoducho. Som rodák z Prahy, bývali sme na Hanspaulke v štvrti Dejvice. Keďže som vyrastal 200 metrov od tenisových kurtov, skôr som sa stal zberačom loptičiek za dve koruny na hodinu než školákom. S kamarátmi sme obdivovali tamojšieho najlepšieho tenistu Karla Melichara a mysleli sme si, že je najlepší tenista na svete. Aj ja som chcel byť taký dobrý, tak som začal hrať tenis. Keďže som však bol dosť vysoký, začal som hrať aj basketbal. Oboje najprv ako samorast, bez trénera. Mojím prvým tenisovým trénerom bol Pavel Kavánek. Postupne som sa stal v Dukle Praha piatym hráčom v čs. rebríčku.

Veľké cestovanie na turnaje po svete vám však asi „nehrozilo“ vo vtedajšej socialistickej ére?

To veru nie, po každej emigrácii športovca boli podmienky výjazdu za hranice tvrdšie a tvrdšie. Tenistom Jaroslavovi Drobnému a Františkovi Černíkovi sa vyhrážali 11. júla 1949 na turnaji vo švajčiarskom Gstaade agenti ŠtB Jaroslav Němec a Jan Zelenka, ktorý bol neskôr ústredný riaditeľ Československej televízie, že si majú okamžite zbaliť kufre a vrátiť sa do Československa. Predchádzala tomu facka, ktorú Drobný uštedril Zelenkovi. Obaja sa rozhodli pre okamžitú emigráciu len s vecami a pár dolármi, ktoré mali so sebou. Neriskovali, že sa už nikdy za hranice nedostanú. Drobnému poskytol azyl Egypt, desať rokov ho reprezentoval. Dodnes je jediným egyptským držiteľom grandslamového titulu.

Ani zárobky na grandslamoch v 50. a 60. rokoch minulého storočia neboli také ako teraz. Športovcov do emigrácie zväčša nehnali peniaze, ale možnosť slobodnejšie žiť a cestovať.

Ak v súčasnosti dostane víťaz grandslamu šek na viac než milión eur, v roku 1954 odovzdali víťazovi 100 libier na nákup v obchodnom dome. O osem rokov neskôr Rod Laver získal už 5000 libier.

fotografia Jan Kukal, Igor Kucej a Klára Grosmannová z OZ Babie leto, Tenisové múzeum, Bratislava, december 2017

Tenis sa mnohým rodičom v súčasnosti zdá ako dobrý zárobkový šport. Investujú do svojich detí, pretože tréningy a cestovanie nie sú zadarmo, nútia ich hrať a hrať. Na úkor školy. Základnú školu mladí tenisti ukončia s odretými ušami, maturitu mnohí ani nemajú, vysokoškolský diplom je rarita. Vy ste výnimka.

Moji rodičia boli prísni, ale prezieraví. Dovolili mi športovať, ale podmienkou bola nielen návšteva školy, ale aj zisk vysokoškolského diplomu. Vyštudoval som Vysokú školu poľnohospodársku so zameraním na záhradníctvo. A umiestenku som dostal do obce Řitka, kde však nepotrebovali odborníka na záhrady, ale zootechnika. No, nevoňalo mi to. Práve som vážil 500-kilogramové býky, keď ma odtiaľ prišli vyslobodiť tenisoví odborníci, otec Ivana Lendla Jiří a vynikajúci tréner Jan Svoboda. Ich ponuke odísť hrať tenis som neodolal. Profesionálom som sa stal v roku 1966. Mňa a ostatných profesionálnych tenistov začali ľudia v Ostrave prezývať „milionáros“, pretože sme nemuseli chodiť do práce a dostávali výplatu 2-tisíc brutto mesačne. Takých 1200 až 1500 v čistom. Ja s Janom Kodešom sme sa stali prvými štatutárnymi hráčmi. Profesionalizmus v tenise odštartoval v roku 1968 Alexander Dubček svojím súhlasom. Mohli sme cestovať na turnaje, hradili sme si však letenky aj pobyty, zo zárobkov sme odvádzali však 50 percent tenisovému zväzu.

Ostrave ste významne pomohli k trom víťazstvám v extralige. Následne ste priviedli Československo k triumfu v Kings Cupe – vtedajších halových majstrovstvách Európy.

Onedlho som sa stal členom daviscupového tímu, v ktorom som pôsobil päť rokov a spolu s Janom Kodešom sme utvorili silný pár pre štvorhru. Odohral som 28 dvojhier a štvorhier. V roku 1969 sa mi splnil sen a vyhral som majstrovstvá Československa v singli. V Davisovom pohári sme za peniaze nehrali. Odmenou za víťazstvo boli výjazdné doložky – do celého sveta. Mal som 22 rokov, keď som sa prvý raz dostal na Západ. Ak sme prehrali, doložky nám zobrali hneď v lietadle počas návratu domov. Boli sme pod obrovským tlakom, práve preto neboli stretnutia Davisovho pohára moje najobľúbenejšie.

Vaša tenisová kariéra na turnajoch ATP však bola pomerne krátka. Prečo?

Začala ma bolieť pravá ruka, tá, ktorou som servoval. Mal som podľa lekárov taký vážny zdravotný problém, trombózu tepny, že mi ruku odporúčali amputovať. Nechcel som o tom ani počuť, podrobil som sa operácii, ktorej podstata bola, že mi odstránili jednu tepnu. A ruku mi zachránil profesor Ivan Šimkovic v bratislavskej nemocnici na Kramároch. Ešte som potom hrával na turnajoch, najmä halových, mnohé som vyhral, na grandslamy som už nechodil, pozvoľna som prešiel na trénerskú dráhu.

Na grandslamoch ste síce nikdy nezvíťazili, ale semifinále štvorhry na Roland Garros 1972 a štvrťfinále vo Wimbledone o rok neskôr je pekný výsledok.

A výsledky mohli byť aj lepšie, keby nám nerobili prekážky „súdruhovia“ doma. Žiadna aklimatizácia, žiadne tréningy v predstihu v Paríži či Londýne. Odcestovali sme deň – dva pred začiatkom turnaja. Dnes je to nemysliteľné. Mnohí hráči sa na turnajoch udomácňujú aj týždeň vopred.

fotografia
Jan Kukal a Igor Kucej z OZ Babie leto, Tenisové múzeum, Bratislava, december 2017

Váš najslávnejší zverenec Ivan Lendl sa v roku 1983 v 23 rokoch stal prvým hráčom svetového rebríčka. Prečo bol práve tento rok pre vás najhorší rok života?

Politickí predstavitelia vrátane prezidenta Husáka sa báli, že Ivan Lendl emigruje. On v podstate nikdy neemigroval, politickej vrchnosti sľúbil, že bude hrať stále Davis Cup za Československo pod podmienkou, že môže bývať v Amerike. Všemocný Vasil Biľak však nepripustil, že by bol Lendl občanom Československa s trvalým pobytom v USA.

Vie sa päťnásobný otec dievčat Lendl vôbec usmiať?

Pravdu majú tí, ktorí tvrdia, že nemal nadbytok tenisového talentu. On si to však vynahradil mimoriadnou ctižiadostivosťou a pracovitosťou. Lendl brutálne drel, aby dosiahol post svetovej jednotky. A dlho si ho udržal.

Je teda Lendl stále vážna tvár?

On má taký svojský humor, nemusí sa sám usmievať. Spomínam si, že môj šetrný spoluhráč Tomáš Šmíd raz pozval Ivana Lendla na večeru. Ivan súhlasil, ale pozval ešte 30 ďalších osôb. Tomáš Šmíd skoro skolaboval, ale finančne ho to nezruinovalo.

Trénovali ste viaceré tenisové osobnosti v Československu, neskôr v Česku, Rakúsku, na Slovensku, napríklad Hanu Mandlíkovú, Helenu Sukovú, Henrietu Nagyovú, Jiřího Nováka, Horsta Skoffa či Thomasa Mustera. Keďže žijete na Slovensku, akú formu má vaša spolupráca so Slovenským tenisovým zväzom?

Hoci som bol úspešný prvý fedcupový kapitán samostatného Slovenska v roku 1994 a družstvo som v tej sezóne dostal štyrmi víťazstvami na turnaji v Rakúsku z najnižšej divízie až celosvetovej skupiny vo Frankfurte, tak teraz spolupráca už nie je žiadna, o moje rady nemajú záujem. Spolu so synom Romanom pomáham šestnásťročnému Tomášovi Vankovi. Považujem ho za výrazný talent. Chodia však za mnou bývalí vynikajúci tenisti so svojimi deťmi – Hana Mandlíková s dcérou či Jiří Novák so synom. Radím im, lebo chcú si dať poradiť.

Už vyše dvadsať rokov sa vážne venujete aj výtvarnému umeniu. Súvisí to s tenisom?

K umeniu som si utvoril vzťah v detstve, keď som s rodičmi chodil po výstavách. Tenis má s umením spoločné to, že tenista aj, povedzme, maliar sa musí spoliehať sám na seba. A je náročné dostať sa na vrchol. Mňa baví organizovať výstavy: zrkadlo katalógu alebo rozmiestňovanie obrazov – mám ich na konte vyše 50. Ubúda aj mecenášov. Najviac ma však mrzí, že ľudia málo chodia do výstavných siení, prednosť dávajú nákupným centrám. Kdeže sú 20- až 30-tisícové návštevy výstav! Dnes sme radi, ak príde 10-tisíc návštevníkov.

Zhovárala sa Klára Grosmannová

fotografia
Jan Kukal, Igor Kucej a Klára Grosmannová z OZ Babie leto, Tenisové múzeum, Bratislava, december 2017

TEXT: Klára Grosmannová, FOTO: autor

FEDCUP 1993 - Jan Kukula radí Radke Zrubákovej a Karin Habšudovej