Zhovárali sme sa s československou a slovenskou futbalovou legendou Jozefom Štibrányim

  • February 29th at 5:03pm

Neobyčajná prezývka Vasil vznikla z jeho nezvyčajnej podoby na hlavného hrdinu filmu, ktorý hráči spolu pozerali s Jozefom Štibrányim

Trnava strelil jediný gól

Križovany nad Dudváhom aj Vlčkovce, dve susediace obce neďaleko Trnavy, sú hrdé, že ich obyvateľom je a predtým bola futbalová legenda Jozef Štibrányi. Je príjemné, že vás každý pozná?

Ja vlastne celý život bývam takmer na jednom mieste. Narodil som sa vo Farkašíne, čo sú terajšie Vlčkovce. Keď som mal dvadsať rokov, rodičia začali stavať dom, v ktorom s manželkou doteraz bývam. Vtedy tu boli rozparcelované polia. Potom sa spojili Vlčkovce, Križovany a Opoj pod novým názvom Dudváh, miestna časť Križovany, v roku 1976 sme sa stali Križovanmi nad Dudváhom. Už takmer päťdesiat rokov si teda nemusíme vybavovať nové doklady pre zmenu názvu obce. Kým žila moja mama, mali sme na dome umiestnené dve čísla: to pôvodné Vlčkovce 191 a nové, po administratívnej zmene Križovany nad Dudváhom 280. A ja, takisto ako moja mama sa stále cítim Vlčkovčanom. S popularitou treba vedieť žiť. Viac by mi prekážalo, keby ma ľudia nespoznali, prehliadali. Nezabúdajú teda najmä na môj čilský úspech.

Jozef Štibrányi sa v súčasnosti najlepšie cíti vo svojej záhrade. Na fotografii s manželkou Ľudkou (vpravo) a Klárou Grosmannovou z Babieho leta.

Futbal bol vo vašom detstve zrejme najobľúbenejší šport. Ihrisko ste si našli, športový výstroj bol neveľmi potrebný, akurát loptu ste museli mať. Kedy vás zlákala táto hra?

Mal som asi desať rokov. Našu „bandu“ tvorilo 12 chlapcov z dediny, moja mama krajčírka nám perfektne ušila handrovú futbalovú loptu zo zvyškov látky. Nie jednu, zodreli sme ich vari aj desať. Keď som dostal hnedé členkové kopačky, bol som v dedine „boh“, nik iný také nemal. Žiadne futbalové ihrisko sme nemali, len sme kopali do lopty, u nás na dvore, u susedov. Zapichli sme do zeme dva koly alebo sme bránku vyznačili dvoma košeľami. Jeden z nás bol brankár, ostatní ho ostreľovali. Jediné ihrisko bolo vo Vlčkovciach v časti Hliník. Patrilo oficiálne futbalistom mužom, ale využívať sme ho mohli aj my, mladší. Spočiatku sme my aj dospelí futbalisti zostavili dve družstvá z futbalistov Farkašína (Vlčkoviec) a hrali sme. Vlčkovčania sa však presadili aj neskôr v rôznych súťažiach. Muži hrali kvalitný futbal v krajskej súťaži v 50. rokoch.

Na fotografii, ktorú Jozef Štibrányi drží v rukách, je on so svojím otcom, ktorý ho doviedol k futbalu.

Kedy ste sa zapojili do organizovaného futbalu?

V začiatkoch som patril do žiackeho družstva pod názvom Benjamínka. My alebo dorastenci sme hrávali predzápasy pred mužmi. Pamätám si všetky mená chlapcov, futbal hrali vari všetci v dedine. V niektorých rodinách boli aj dvaja futbalisti, Šturdíkovci boli štyria súrodenci na hráčskej listine. Dohodli sme si neraz zápasy so susednými dedinami, chodili sme hrať do Opoja, Majcichova, Modranky – na bicykloch. Raz sme kopli loptu ponad plot susedom a vynachádzavý chlapec spoza plota nám ju síce vrátil, ale vypýtal si desať korún!

Asi ste sa veľmi skamarátili s futbalovou loptou, keď ste sa dostali zo žiackeho družstva Benjamínka do dorasteneckého oveľa skôr než vaši spoluhráči.

Tých kategórií nebolo toľko ako teraz, teraz máme družstvá do 16 rokov, do osemnásť, do dvadsať. Boli tri kategórie: žiaci, dorastenci a muži. Ja som sa stal dorasteneckým futbalistom vo Vlčkovciach ako trinásťročný. Ako Slavoj Vlčkovce sme hrali v krajskej súťaži. Mali sme už dokonca aj šatne. Na zápasy sme chodili autobusom, ktorý nám poskytol cukrovar alebo vétrieskou. Z mojej partie osemnástich futbalistov rovnakého ročníka som bol najvyšší, hrával som v útoku, dával som veľa gólov. Súčasne som sa zúčastňoval na okresných ľahkoatletických pretekoch v behu na 60 metrov, skoku do výšky aj do diaľky. Vyhrával som v nich.

Iste sa pamätáte, kedy hral vlčkovský futbalista Jožko Štibrányi svoj prvý medzištátny zápas...

Keď som v drese s číslom sedem strelil v Zohore 3 či štyri 4 góly, všimli si ma a vybrali ma do širšej nominácie futbalistov kraja, neskôr i Slovenska. Mal som štrnásť rokov a nominovali ma do výberu dorastencov kraja na medzištátny predzápas do Maďarska. V Šoprone sme uhrali remízu. Po nás hrali muži kraja, tí prehrali. Keďže som onedlho začal chodiť na gymnázium v Trnave, vybrali si ma z vlčkovského dorastu medzi trnavských dorastencov. Hrával som v povinných dorasteneckých predzápasoch. Fanúšikovia Trnavy si zvyčajne pozreli oba zápasy, na tribúnach ich bolo aj osemtisíc. Prvý zápas za dorastencov Spartaka Trnava som odohral v bratislavskom Prievoze. Tomuto nedeľňajšiemu zápasu predchádzalo len zopár tréningov cez týždeň a už som aj mohol hrať. Dorastenci nehrali vtedy v žiadnej súťaži, boli to len priateľské predzápasy prvej futbalovej ligy.

V roku 1957 ste sa stali dorasteneckým reprezentantom Československa. Čo tomu predchádzalo?

Za dorastenecké družstvo Západoslovenského kraja som hral v predzápase Československo – Juhoslávia na Tehelnom poli, kam sa napratalo až 60-tisíc divákov! Môj výkon po zápase ocenili tréneri tým, že ma nominovali do družstva dorastencov Slovenska, v tom istom roku som sa stal dorasteneckým reprezentantom Československa. Zúčastnil som sa na dorasteneckých majstrovstvách Európy v Luxembursku.

V tom istom roku ste postúpili spomedzi dorastencov medzi mužov Spartaka Trnava, ktorí hrali v prvej lige. Kedy ste strelili svoj prvý gól?

Prvý zápas som odohral proti Ostrave, v druhom proti Pardubiciam som strelil svoj prvý ligový gól. Oba zápasy sme vyhrali. Mal som sedemnásť rokov, takže som si plnil aj svoje nováčikovské povinnosti: nosiť tašky, odložiť zástavky... To, že v mojich rodných Vlčkovciach bolo dobré futbalové zázemie, svedčí aj skutočnosť, že v prvoligovej Trnave sme hrali naraz v stabilnej základnej zostave traja Vlčkovčania: Janko Šturdík, Janko Horváth a ja. Z Trnavy som odišiel dvakrát, raz nakrátko v roku 1959 do Liberca. Začal som študovať na Vysokej škole textilnej a hrať futbal za tamojší Slovan. Štúdium sa nedalo s futbalom zladiť a po niekoľkých mesiacoch som bol naspäť v Trnave. No najprv som napísal list trénerovi Trnavy Malatinskému, či sa môžem vrátiť. Tóni báči sa potešil: „Čím skôr príď. Ani odísť si nemal...“ Dva roky vojenčiny som si odkrútil v Dukle Praha a Dukle Tábor. A opäť som sa vrátil do Trnavy.

Zdá sa, že vás ani zranenia veľmi neprenasledovali.

Dnes, keď futbalista padne na trávnik, hneď je z neho maród. Ja som mal jeden klasický výron členka a jedno vážnejšie zranenie v roku 1966. Mal som v kolene väzy ponaťahované a natrhnuté. Tréner Malatinský ma nútil nastúpiť na zápas, hoci som nebol doliečený. Keď som pre bolesť odmietol nastúpiť, mesiac ma nechal sedieť na lavičke. Stal som sa nepotrebný a „predali“ ma do Vítkovíc, ktoré hrali v druhej lige. Tam som ukončil profesionálnu kariéru.

Dúfam, že ste na futbal nezanevreli...

Kdeže! Po návrate som mal už ukončený Pedagogický inštitút, a v Križovanoch som začal učiť žiakov základnej školy prírodopis a telesnú výchovu. Stal som sa aj hrajúcim trénerom A-mužstva Križovian. Vždy a všade som mal na drese číslo 7. V tréningoch som zužitkoval vlastné poznatky zo svojich tréningov najmä v Trnave. Vždy som si robil poznámky, neskôr sa mi vždy zišli. Kondičku sme si upevňovali behmi v lete i v zime. Podarilo sa nám postúpiť do vyššej súťaže v žiackych aj dorasteneckých súťažiach. Vo Vlčkovciach aj Križovanoch, kde som pôsobil ako tréner mládeže. A keď som prestal hrať súťažne i trénovať, s radosťou som vybiehal na trávnik so starými pánmi Trnavy – Gerykom, Jarábkom či Šturdíkom. Až do sedemdesiatky.

Dávno predtým ste sa zapísali do najslávnejšej histórie československého futbalu ako účastník majstrovstiev sveta v Čile, Získali ste striebornú medailu.

Mal som dvadsať rokov, keď ma na jeseň v roku 1960 nominovali do áčka mužstva Československa. Na pražskej Sparte sme hrali proti Holandsku, vyhrali sme 4:0, v bránke bol Schrojf, moji spoluhráči boli napríklad Adamec, Popluhár, Pluskal. Keďže Adamec hral za Duklu Praha, z Trnavy som bol jediný reprezentant ČSR od roku 1960 do roku 1964. Dovedna som odohral 9 reprezentačných zápasov, v ktorých som dal jeden gól. Napriek tomu, že sme pred MS v Čile poriadne makali, akosi sa nám nedarilo v prípravných zápasoch, remizovali sme napríklad dvakrát s Talianskom. Z „úsporných dôvodov“ odcestovala čs. výprava do Čile v takomto zložení: 18 futbalistov namiesto 22, jeden tréner Rudo Vytlačil, lekár a dvaja tajní. Ani masér, ani tlmočník. Vo Viňa del Mar sme dokonca nebývali ani v hoteli, ale v akejsi chate uprostred lesa. Ubytovanie nebolo ani pripravené. Býval som v jednej izbe s Jožom Adamcom, Jirka Tichý kúril v kozube. Dookola sme počúvali na gramofóne tri platne, ktoré tam boli alebo sme hrali biliard. Tréningové ihrisko sme mali na dostihovej dráhe. Neprišiel medzi nás ani jeden novinár, v takom utajení sme sa pripravovali na zápasy.

Pamätná zostava z Čile 1962, pred zápasom proti Španielsku v hornom rade (zľava) Ján Popluhár, Viliam Schrojf, Jan Lála, Josef Masopust, Svatopluk Pluskal, Ladislav Novák a pridelený čilský masér, ktorého všetci z našej výpravy volali Para; v dolnom rade Josef Jelínek, Jozef Adamec, Andrej Kvašňák, Adolf Scherer a Jozef Štibrányi.

Futbalová aj nešportová verejnosť vás vyprevádzala do Čile s obavami, vraj sa raz-dva vrátite, nebude žiaden postup zo skupiny, kde bolo okrem Československa Španielsko, Brazília a Mexiko. Ani novinári nepredpovedali úspech. A ten predsa prišiel...

No, ale my sme si verili. Bojovú náladu burcoval tréner Vytlačil. Tento rok, 31. mája, ubehlo už 61 rokov od prvého a slávneho zápasu, keď na MS nastúpilo Československo proti favorizovaným Španielom.

Fotografia zachytáva „osud“ lopty, ktorá mieri z kopačky Jozefa Štibrányiho za chrbát španielskeho brankára do bránky súpera. Tento jediný gól znamenal víťazstvo Československa nad Španielskom na MS v Čile v roku 1962.

Zrejme naň nikdy nezabudnete, veď vašou zásluhou sme vyhrali.

Vtedajšie futbalové pravidlá boli nanajvýš čudné. Nielenže sa v celom zápase nemohlo striedať, ale ani vtedy, ak sa niektorý hráč zranil. Náhradníci nemohli sedieť ani na lavičke, museli zostať v hľadisku. Na lavičke sedel tréner, lekár a masér, Čiľan, keďže sme nemali vlastného. Nastúpili sme v zostave: brankár Schrojf; obrancovia Lála, Pluskal, Popluhár, L. Novák; záložníci Kvašňák, Masopust a v útoku Štibrányi, Scherer, Adamec, Jelínek. No a proti nám za Španielsko Puskás, Santamaria, Gento, Del Sol... Začalo pršať, čo Španielov pribrzdilo v rýchlosti a nemohli detailne uplatniť svoju techniku a taktiku. Do 80. minúty nepadol gól ani do jednej bránky. „V strede ihriska čakaj Jozef na prihrávku a potom vieš, čo máš urobiť!“ zakričal na mňa tréner. Najprv odkopol loptu náš obranca, potom si neporozumeli dvaja Španieli, lopta sa dostala ku mne a upaľoval som k španielskej bránke. Fintička a kopol som ju ponad brankára do siete súpera. Môj jediný reprezentačný, ale veľmi dôležitý gól vydláždil cestu k striebornej medaile.

Jozef Štibrányi na vynovenom futbalovom štadióne Maracana.

Máte odložené vtedajšie noviny, ktoré referovali o víťazstve Československa a vašom góle?

Mám, ale keďže pri zostavách jednotlivých družstiev bol okrem mena hráča uvedený aj klub, za ktorý hráva, napríklad v čilskom denníku a následne aj mnohých iných vo svete sa čitatelia dozvedeli, že Trnava hoizo único gol, čiže Trnava strelil jediný gól. Namiesto môjho komplikovaného priezviska uviedli Trnavu. Hral som aj v oboch ďalších skupinových zápasoch, s Brazíliou sme remizovali a s Mexikom prehrali 1:3. Postúpili sme zo skupiny, vo štvrťfinále sme vyhrali nad Maďarskom 1:0, v semifinále nad Juhosláviou 3:1. Vo finále sme hrali opäť s Brazíliou, prehrali sme 3:1, ale Československo získalo striebornú medailu!

V skupinovom zápase s Brazíliou sa zranil Pelé, natrhol si sval. Dohral s takýmto zranením, keďže sa nemohlo striedať?

Jasne som videl, čo sa stalo, hral som na pravom krídle, vedľa mňa po celý zvyšný čas cupital zranený Pelé, viac nevládal. Nahral som Masopustovi, ten „pustil“ loptu zranenému Pelému. Nastalo ticho na ihrisku aj v obecenstve a Pelé vtedy urobil fair-play počin, loptu odkopol do autu, nevystrelil na našu bránku. Jeho zranenie mu nedovolilo nastúpiť v ďalších zápasoch. A Brazílčania sa s nami po prvom vzájomnom bezgólovom zápase veľmi skamarátili.

V roku 2012 Jozef Štibrányi zavítal do Brazílie, kde si spolu s Masopustom, Jelínkom, Mašekom a Tichým pripomenuli 50. výročie slávneho finále MS Brazília – Československo (3:1). O rok neskôr (2013) pozval trojicu našich bývalých reprezentantov (Štibrányi, Masopust, Jelínek) brazílsky minister športu na Pohár konfederácie, oboznámili sa súčasne s prípravami nastávajúcich MS vo futbale. Pre držiteľa striebornej medaily Jozefa Štibrányiho to boli nezabudnuteľné zážitky.

Kde opatrujete striebornú medailu z Čile?

Nikde, lebo ju nemám. V každom tíme dostali medaily len 11 hráči z finále, v ktorom som však ja nehral, a tréner. Ostatní sme dostali inú pamätnú medailu. A 50 rokov po finále som si prevzal pamätnú striebornú medailu Československo – Brazília, MS Čile 1962. Po prílete do Prahy nás vítali v uliciach davy nadšených fanúšikov. Všetci sme ešte v ten prevzali titul majster športu. a Zlatý odznak Júliusa Fučíka. Poštou nám poslali každému 4500 korún. Čo s nimi, vyriešil môj otec. Prevzal ich na pošte a hneď za ne kúpil parkety. Takže každý krok v dome mi pripomína, že tie parkety sú za Čile a ešte k tomu strieborné. Mal som vzápätí mnohé ponuky z rôznych futbalových klubov, ale tréner Malatinský mi prízvukoval: „Nesmieš opustiť Trnavu, spolu s Lacom Kabátom ste naši najlepší hráči.“ Zostal som. On ma však neskôr, ako som už spomínal, predal do Vítkovíc.

Vstupnú halu rodinného domu Jozefa Štibrányiho zdobia medaily, plakety a spomienkové predmety z futbalovej kariéry.

Ako ste prišli k nezvyčajnej prezývke Vasil?

Mal som dvadsať rokov a na sústredení v rumunskej Constanze sme sa vybrali na film do tamojšieho amfiteátra. Hlavný hrdina príbehu Vasil akoby mi z oka vypadol. Akoby som ja bol na plátne. A tak ma odvtedy všetci namiesto Jojo, Jožo, začali volať Vasil. No veď aj futbalová legenda Jožko Vengloš mal filmovú prezývku – Lolo. Po víťazstve dorasteneckého výberu na svetoznámom turnaji vo Viareggiu, kde naši vyhrali nad AC Miláno 2:1, dostal od Giny Lollobrigidy nielen trofej, ale aj bozk na obe líca. Tréner Leopold Jim Šťastný, ktorý každému vymyslel prezývku, ho privítal doma slovami: „Odteraz si Lolo.“

Zhovárala sa Klára Grosmannová

Ľudmila Štibrányiová a Jozef Štibrányi spomínali v rozhovore pre Babie leto Kláre Grosmannovej (vpravo) na roky dávnejšie a slávnejšie i súčasné.

Nepáči sa mi, že mi štát pridá aj uberie

Nevedeli sme, kde sa končia Vlčkovce a kde sa začínajú Križovany. Prešli sme obe obce krížom-krážom a zastali sme pred usilovne pracujúcimi chlapmi, cestármi v oranžových vestách. „Hľadáme bývalého futbalistu Jozefa Štibrányiho, vraj býva hneď na začiatku Križovian. Na tomto alebo druhom konci?“ vyzvedáme. „Tu býva,“ ochotne nám ukázali, „Štvrtý alebo piaty dom,“ navigujú nás ochotne a dodávajú: „Tu veru Jožka každý pozná.“ V otvorenej bráne piateho domu v Križovanoch nás však už víta pani Ľudmila Štibrányiová a zakričí: „Jozef, prišla návšteva, poď už!“ Na piate zvolanie pribehne Jozef Štibrányi zo záhrady, kde je stále dosť práce okolo zeleniny či ovocia. Usmiaty, prívetivý, ochotný porozprávať všetky zážitky svojho futbalového života. „Predsavzali sme si, že vyhľadáme osobnosti športového života aj iných odvetví našej spoločnosti, ktoré veľa dokázali. Patríte aj vy k nim, pán Jozef Štibrányi, veď dať gól na majstrovstvách sveta, ktorý otvorí cestu k striebornej medaile, to sa veru málokomu na svete podarí,“ objasňuje zakladateľ OZ Babie leto Igor Kucej dôvod návštevy.

Jozef Štibrányi sa začiatkom tohto roka poriadne nahneval, keď sa zo Sociálnej poisťovne dozvedel, že už nebude dostávať vyrovnávací príspevok k dôchodku pre športového reprezentanta. Valorizovali mu totiž dôchodok a jeho suma prevýšila zákonný limit 600 eur.

„Zákonnému riešeniu tejto situácie som sa pred niekoľkými rokmi veľmi potešil, veď aj mne sa ušiel vyrovnávací príspevok k nízkemu dôchodku. Viem, že mnohí bývalí významní športovci nemajú toľko, čo ja, živoria. Štátny rozpočet by však neskolaboval, keby sa našlo iné riešenie na ocenenie bývalých športovcov, ktorí roky šírili slávu Slovenska. Napríklad by popri dôchodku mohli dostávať doživotnú rentu v troch sumách, podľa toho, či je športovec držiteľ zlatej, striebornej alebo bronzovej medaily z významných športových podujatí,“ načrtáva možnú cestu Jozef Štibrányi, ktorý si však na staré kolená vie oceniť aj spomienkové chvíle slávy. V roku 2012 spolu s bývalými českými spoluhráčmi Masopustom, Jelínkom, Tichým a Maškom navštívil Brazíliu. Súviselo to s jubilejným výročím čilského finále MS v roku 1962 , za hostiteľov prišli napríklad Amarildo, Djalma Santos i Gilmar. Vzácne vníma aj svoje zaradenie do futbalových siení slávy, či prijatie štyroch slovenských športovcov – Jozefa Golonku, Jozefa Pribylinca, Miloša Mečířa a jeho – vtedajším českým prezidentom Milošom Zemanom pri príležitosti 100. výročia vzniku ČSR. No vari najlepšie sa cíti medzi svojim trofejami, dresmi a mnohými spomienkovými predmetmi z čias futbalovej slávy.

Klára Grosmannová

Kto je Jozef Štibrányi

Jozef Štibrányi v reprezentačnom drese, ktorý si obliekol v zápasoch na MS v Čile 1962.

Slovenská a československá futbalová legenda Jozef Štibrányi sa narodil 11. januára vo Farkašíne, terajších Vlčkovciach. Od detstva ho lákal futbal, najprv vo Vlčkovciach, neskôr v Spartaku Trnava, pôsobil aj v Dukle Praha, Dukle Tábor, VŽKG Vítkovice, na sklonku hráčskej kariéry opäť vo Vlčkovciach a v susedných Križovanoch. V čs. I. futbalovej lige odohral 121 zápasov, strelil 14 gólov. Reprezentačný dres Československa si obliekol v 17 rokoch, v roku 1962 hral za Československo na MS v Čile. V zápase proti Španielom strelil gól, ktorý našim futbalistom výrazne pomohol k postupu zo skupiny vo Viňa del Mar. A neskôr po finále s Brazíliou sa im ušla jagavá strieborná medaila. V reprezentácii ČSR nastúpil deväťkrát a dal jediný, ale veľmi dôležitý gól, práve na MS do španielskej bránky.

Jozef Štibrányi s manželkou Ľudmilkou, ktorá poza chrbát manžela utrúsila, že utieranie prachu z rôznych futbalových pohárov a iných cenností nepatrí medzi jej najobľúbenejšie činnosti.

Vyštudoval telesnú výchovu na Pedagogickom inštitúte v Trnave a dlhé roky učil a trénoval žiakov vo vlčkovskej a križovianskej základnej škole.

Má veľa vyznamenaní, je člen Siene slávy československého aj slovenského futbalu. Je čestný občan Vlčkoviec; s manželkou Ľudmilou žijú v susedných Križovanoch. Majú dcéru, dvoch vnukov a dvoch pravnukov, traja z nich – Matej, Martin a Adam sú futbalisti.

Futbalista Jozef Štibrányi s najbližšou rodinou.

Jozef Štibrányi s vnukom Matúšom, ktorý je tiež futbalista